Robiť chyby je prirodzené, každý z nás to teoreticky
vie, ale ak sa pozrieme do praxe, nie vždy sme s týmto výrokom skutočne
stotožnení. To je aj môj prípad. Môj blog je dokonalým príkladom toho ako
teória v praxi nefunguje. V písaní mávam dlhé pauzy, vždy si nájdem
výhovorku, že nie je čas, inšpirácia.V skutočnosti vlastne sabotujem samu seba z jedného prostého dôvodu, že
sa bojím robenia chýb. Všetko chce svoj čas, rovnako pochopenie a uvedomenie si. Svojho času som si
povedala, že sa na perfekcionizmus vykašlem, nikto predsa nie je dokonalý. Vnútorne
som síce prijala fakt, že ľudia okolo robia chyby a ja sa to snažím rešpektovať, veď
sa vďaka nim učia, ale ja sama som sa vždy za tie svoje vlastné trestala. Prečo? Lebo som si zvykla, že som „dobré dievčatko“, len ak robím veci „dobre“.
Takže na každú kritiku z vonka som reagovala citlivo a emotívne. Otázkou
potom je čo je to to „dobre“. Každý z nás má totiž inú definíciu
a neexistuje taká, ktorá by platila pre všetkých. Lenže ja ako aj všetci
ostatní robíme veci dobre, aj keď sa pomýlime. Bez toho omylu by sme sa možno nepoučili, možno nejde vždy o nás, ale len hrajeme svoju rolu pre pochopenie niekoho iného. Podobne vnútorne so sebou zápasím vo všetkých oblastiach svojho
života. Ak spravím chybu, alebo ak mi je vytknuté čo robím, ako sa správam
a pod. prestávam byť sama sebou, prestávam sa mať rada taká aká som
a tým pádom prestávam byť šťastná a spokojná a moja frustrácia
sa začína smerovať von na ostatných. Chyba však nie je v človeku, ktorý
vyslal výčitku, ale vo mne, že som ju prijala. A práve vďaka nemu sa
trénujem, až mi jedného dňa výčitka vadiť nebude a kúsok zo mňa sa
oslobodí.
nedeľa 25. októbra 2015
utorok 16. júna 2015
Prirodzene funkčná domácnosť
Bývam v podnájme s tromi ďalšími ľuďmi. Bývanie
takýmto spôsobom je tu a vôbec vo všetkých väčších
mestách predpokladám, že aj v Bratilave, celkom bežné. Izbu som našla na
internete, na známej britskej stránke, kde nájdete úplne všetko. Nikoho som v tom
čase v byte nepoznala, spolubývajúcim mi bol jeden Škót a o pár týždňov
sa mali prisťahovať dvaja Španieli. Moje skúsenosti z predošlého bytu
neboli najpozitívnejšie, takže som dúfala, že popri všetkých problémoch nebudem
musieť riešiť nejaké ešte aj so spolubývajúcimi. Moje obavy sa znásobili keď mi
môj škótsky spolubývajúci vysvetľoval ako to v našom byte funguje. Nie sú
v ňom vlastne žiadne pravidlá, na nástenke je zoznam do ktorého sa vždy,
ak je ďalší na rade pripíše na platenie plynu a elektriny, cena však nie
je určená. Ak sa minie jar, toaletný papier, či čokoľvek iné, proste sa dokúpi.
Milujem „Sato“, nemala som s ňou nikdy dobré skúsenosti, pretože Sato sa
na všetko vykašľala a miesto nej som veci robila ja :D. Takže som mala
istú nedôveru k takýmto benevolentným pravidlám, nakoľko v starom byte
sme pravidlá mali a aj tak to nefungovalo, čo potom v takejto anarchii?
streda 27. mája 2015
Každodenné inšpirácie
Je niekedy náročné všímať si bežný život ktorý sa
okolo nás odohráva v takej uponáhľanej dobe akej žijeme. Dokonca sa môže
stať, že realitu nikdy nekončiacich povinností, neustáleho naháňania sa za
niečím prevezmeme natoľko za svoju, že si zabudneme všímať skutočný život. Ten
na nás však stále čaká v neustále meniacom sa okamihu a je na nás či
mu začneme venovať pozornosť alebo nie.
Začala som si konečne tento jednoduchý život okolo všímať a zistila
som, že je plný inšpirácií a krásnych zážitkov.
Po práci som sa prešla do parku, bol krásny slnečný deň,
takže si deň vychádzku priam pýtal. Deti, ktorým sa skončilo vyučovanie, sa v skupinkách
vinuli cez park. Všetky odeté v rovnošatách, keď ma odrazu zaujalo
dievčatko, ktoré ukazovalo spolužiakovi všetko okolo. Na tvári úsmev od ucha k uchu,
chlapec ju dychtivo počúval. Tu som si zrazu všimla, že chlapec má
pravdepodobne dawnov syndróm. Radosť v jeho tvári však bola úprimná. Decká sa k nemu správali rovnocenne, nevyčleňovali ho, ale ani
neľutovali. Vtedy som si uvedomila, že deti sú jedni z najväčších učiteľov,
občas im len treba načúvať.
sobota 2. mája 2015
Každodenné radosti a starosti #3
Uplynulé dva mesiace boli celkom zaujímavé. Dostala som sa
zo svojho zvláštneho rozpoloženia, hoci aj to vnímam ako potrebné a som za
toto obdobie vďačná. Nakoniec hľadala som cestu von a tak sa aj začalo
celé moje kreslenie. A vôbec zrejme išlo o jednu z mnohých bodiek za procesom sebapoznávania uplynulých rokov a otvára sa nová kapitola.
Živé kreslenie I.
Pár slov k obrázkom nájdete tu.
Postavy ma bavia kresliť, hoci to nie je vôbec jednoduché. Chodím na živé kreslenie celkom pravidelne takmer každý týždeň. V jednom clube si zaplatíme vstup, môžeme si kúpiť a požičať príslušenstvo a v dvoch miestnostiach nás čakajú modely, ktorí nám po určitú dobu pózujú. Väčšinou ide o 15 - 20 min a potom jednu 40 min. pózu, takže pre mňa je to zatiaľ samozrejme nedostatok času :)
V pozadí nám hrá hudba a ja sa na dve hodiny stratím medzi papierom, uhlíkom a dotvárajúcimi tónmi :)
Nie každý deň je nedeľa a aj moje kresby sa postupne vyvíjajú. Nakoniec len sa učím, zúčastnila som sa len štyroch sešn zatiaľ a sú to moje úplne prvé modely vôbec, takže mám čo robiť na proporciách, časovom rozvrhu, tieňovaní a pod. Hodiny nie sú nikým vedené, takže sa učím skutočne krok za krokom sama od seba :)
I. sešn - žena 40min, muž 20min,
II. sečn - žena 40min, muž 20min
III. sešn - 40min (a občas spravím krok späť)
IV. sešn - žena 40min, muž 15min a 15min.
Príbeh kreslenia.
Ako už viete začala som kresliť a bola by škoda ak by
práve môj blog, ktorý bol prvým krokom k tvorivosti zostal o moje kresby
ochudobnený. Všetko je to pre mňa celkom nový svet v ktorom sa hľadám, ktorý
mi však veľmi pomáha spoznávať samu seba a posúvať sa vo vývoji zase
troška ďalej.
Tak ale ku kresbám...
streda 22. apríla 2015
Tajomný cintorín
Edinburgh je jedným z tých miest, kde môžete nájsť
nejedno zaujímavé zákutie. Chodievame s kamoškou behávať neďaleko k rieke,
popri ktorej vedie chodník naprieč celým Edinburghom.
Ako sme naposledy behali, zjavil sa pred nami rozbitý múr a bolo
zjavné, že cez dieru sa môžeme niekam dostať. Naša detská duša zaplesala,
pretože sme mohli ísť objavovať dáke skryté zákutia.
utorok 7. apríla 2015
Ako hľadím(e) na svet
Existujú minimálne dva pohľady ktorými môžeme na svet
pozerať. V jednom je svet miesto plné možností, inšpirácií, radosti
a lásky. V tom druhom je miestom plným nepriateľov, miestom, ktoré
treba naprávať, pretože ak ho nenapravíme podľa našej predstavy, zdá sa nám, že
nevyhovujeme my. A občas sa tieto pohľady striedajú. Ako na svet budeme
pozerať záleží na nás, pretože my jediní sme si strojcami šťastia. A toto
šťastie často krát neleží vo veciach ktoré máme respektíve nemáme, či sme
dosiahli, ale v našom nazeraní na svet.
streda 1. apríla 2015
Pozrime si Glasgow
Pred pár týždňami sme sa vybrali na výlet do Glasgowa.
Hlavný cieľ bola večerná show Dylena Morena (ktorého som doteraz nepoznala a ani
si nevedela zapamätať jeho meno :D), ale išli sme už hneď z rána, aby sme si
pozreli mesto. Vždy som mala predstavu o Glasgowe, že ide o škaredé,
šedé a priemyselné mesto. Áno Glasgow nie je taký krásny ako Edinburgh,
ale aj tu sa dá nájsť niekoľko zaujímavých miest.
Dominantou mesta je dozaista Glasgowská katedrála. Je to
nádherné miesto plné inšpirácií, stačí si len sadnúť a chvíľu počúvať.
piatok 20. marca 2015
Zatmenie Slnka a obnovený pôst
Dnes sa dalo pozorovať zatmenie slnka. O 9.35 bola
krásne jasná obloha a asi pol hodinu na to, keď všetko skončilo sa
dovalili mračná, takže perfektné načasovanie. Zatmenie som pozorovala z nášho
bytu. Neviem či to bolo tým, že som bola doma, ale presne v tom čase, keď
sa dalo vidieť najintenzívnejšie, akoby stíchlo všetko okolo. Len vtáky lietali
okolo slnka, ale v dokonalej tichosti a ja som si užila moment
tichosti a mieru.
nedeľa 8. marca 2015
Nezvládateľné emócie
Posledné mesiace som si prechádzala akýmsi zvláštnym
rozpoložením, nakoniec moje posledné články to len dokazujú. Prestala som
vyhľadávať spoločnosť ľudí, stiahla som sa do ústrania, mala som ľudí práve dosť v práci.
Vo vnútri ležalo niekoľko vecí, ktoré som potrebovala vyriešiť sama so sebou.
Až som nakoniec ochorela, aby som sa stíšila na pár dní úplne. Mala som čas byť
sama so sebou a pravdu povediac prišla som na mnohé o sebe samej. Už
zopárkrát som spomenula, že udalosťami posledných rokov a zrejme predovšetkým
tým posledným sa moje základy otriasli a ja opäť hľadám pevnú pôdu pod
nohami. Všetko zlé je na niečo dobré a hoci som si prežila zopár chvíľ,
kedy ma vlastné city dostali na kolená, našla som vďaka tomu v sebe mnohé o ktorom som ani netušila. Z logicko - rozumovej osoby sa akosi stáva citový a citlivý
(čo som nakoniec bola vždy len som túto časť seba poslala do kúta) jedinec a musím
pravdu povedať, je to pre mňa niečo nové ale pekné zároveň. Cítim sa ako Alica
v krajine zázrakov, kedy neviem čo nové v sebe objavím. Ako keby som
sa vrátila do detských čias a mám konečne pocit, že žijem. Rovnaký pocit,
ako keď som všetko robievala s nadšením, len pre samotnú činnosť, nie pre
jej účel.
pondelok 2. marca 2015
Keď sa cítime živí
Ako dieťa či stále pubertiačka som veľmi emocionálne
prežívala všetko čo sa dialo okolo. Je to veď nakoniec normálne v tom
čase sa oveľa viac smejeme ale aj plačeme všetko má pomerne vysoký emocionálny
náboj. Z akéhosi dôvodu som si po tomto období vybudovala obranný
mechanizmus pred svetom, pretože isté skúsenosti boli možno príliš bolestivé
a ja som ich citlivo znášala a možno nikdy sama so sebou
nespracovala. Vtedy mi ale nenapadlo, že takýmto spôsobom sa ochudobňujem aj
o všetky tie pozitívne nabité emócie. Snažila som sa mať svoj život
pod kontrolou, robiť veci správne, pozerať sa naokolo, počúvať ostatných, ktorí
mi vraveli aká som, či by som mala byť. Nanešťastie niečomu vo vnútri mňa samej
som verila odjakživa, v akýsi pocit (niekto to nazýva intuícia, niekto
vnútorný hlas, niekto zdravý rozum) ktorý ma vždy nasmeroval správnym smerom.
Nie vždy som rozumela tomu čo robím ani prečo to robím, nie vždy tomu rozumeli
ľudia okolo dokonca by som povedala, že až nechápali a možno stále nechápu
čo stváram so svojím životom, ale s odstupom času sa všetky rozhodnutia
ukázali byť pre mňa samú správnymi, pretože som sa vďaka nim niekam posunula,
či stretla ľudí, ktorí ma niekam posunuli. Nie vždy všetko vychádza v živote
podľa plánu, zrejme tu nie sme od toho, aby sme mali život pod kontrolou
a už vôbec nie aby sme mali pod kontrolou životy iných. Mala som
v tom však oveľa jasnejšie keď som bola mladšia, kedy ešte nie sme natoľko
ovplyvnení (ja to nazývam) systémom. V istom momente sa však akosi
začíname tomuto systému podriaďovať, pretože sme odvšadiaľ k tomu tlačení.
Začíname viac uvažovať rozumovo než pocitovo, to čo nás napĺňalo a bavilo
keď sme boli mladší a robili sme to pretože nás to napĺňalo, neuvažovali
sme čo s tým ďalej, koľko by nám to vynieslo, či sa to bude páčiť iným, sa
akosi stráca do úzadia. Ak sme radi kreslili, prestali sme s tým, pretože
to nesúvisí s našou vytýčenou kariérou, ak sme radi spievali či hrali na
hudobný nástroj, prestali sme, pretože sme v tom možno neboli až takí
dobrí, ak sme radi chodili do prírody na túry, prestali sme, pretože na to
nemáme čas a je toľko povinností ktoré musíme stíhať a robiť. Sú
predsa dôležitejšie veci v živote, musíme zarábať peniaze, chceme niečo
v živote dokázať, musíme zabezpečiť rodinu, mať nový televízor, auto.
piatok 30. januára 2015
Keď sa z plochej zeme stane guľatá
Čo by sa stalo so svetom a ľudstvom, keby jedného dňa
niekto prišiel a nieže by len povedal, ale aj by dokázal že napríklad
Darwinova teória je nepravdivá a totálne mylná? Nejdem teraz vôbec
rozoberať konšpiračné teórie, že ona možno skutočne mylná je, ale skôr chcem
použiť paralelu na svoj vlastný život. Ak by sa niečo také stalo, zavládla by
vo svete zrejme dokonalá panika. Zrazu by sa jedna z nemenných istôt
o ktorú sa ľudstvo opiera rozpadla a trvalo by istý čas, kým by sa
veci dali zase do normálneho režimu. Bolo by potrebné prepísať učebné osnovy,
pripustiť že sme sa celý ten čas mýlili a začať odznova. V pohľade na
život ľudskej rasy by celý proces predstavoval medzník, ako keď sa prijala
teória, že zem je guľatá, ale celý proces prebudovania systému by mohol pre
ľudí, ktorých daný čas zasiahne, znamenať jeden ľudský život. Myslím, že tak
ako sa menia, vyvíjajú a prebudovávajú rôzne teórie prírodných zákonov či
vesmíru sa menia aj teórie nášho jedného ľudského života a nedeje sa to
väčšinou z večera do rána.
pondelok 12. januára 2015
PRÍBEHY Z KAVIARNE - Stret s americkou "hlúposťou"
V kaviarni som pracovala s mladou Američankou,
budem ju volať Pantene, keďže sa jej meno dokonale rýmuje so šampónom :). Občas sme sa zvykli porozprávať
ona bola zvedavá na moje rodné korene ako aj ja na tie jej. Je taký mix
viacerých kultúr, keďže každý z rodičov pochádza z inej národnosti. Jej
rodina nie je kompletná, žije s maminkou a tatko žije v Taliansku. Určite jej však táto multikultúrnosť v koreňoch viac pridala ako ubrala, keďže sa živo zaujíma aj o všetko iné ako len americké. Raz sa
naša konverzácia ubrala až k „americkej hlúposti“. Väčšina z nás Američanov
považuje za ľudí, ktorí toho rozumu veľa nepobrali, keďže nevedia o Európe
takmer nič, históriu ovládajú len tú ich a tak trocha si myslia, že sú
pupok sveta a ten zvyšok nestojí za zmienku. Vždy som sa aj ja udivovala, hoci zovšeobecňovanie nemám veľmi rada, z akého
dôvodu sú takí ignoranti, pretože na druhej strane sú to veľmi milí, veselí a ústretoví ľudia. Takže cielený nezáujem mi tam akosi nikdy nesedel. Pantene sama uznala, že
Američania sú ignoranti. Ako sme sa tak rozprávali, konečne som pochopila prečo
je tomu tak.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)