Ako dieťa či stále pubertiačka som veľmi emocionálne
prežívala všetko čo sa dialo okolo. Je to veď nakoniec normálne v tom
čase sa oveľa viac smejeme ale aj plačeme všetko má pomerne vysoký emocionálny
náboj. Z akéhosi dôvodu som si po tomto období vybudovala obranný
mechanizmus pred svetom, pretože isté skúsenosti boli možno príliš bolestivé
a ja som ich citlivo znášala a možno nikdy sama so sebou
nespracovala. Vtedy mi ale nenapadlo, že takýmto spôsobom sa ochudobňujem aj
o všetky tie pozitívne nabité emócie. Snažila som sa mať svoj život
pod kontrolou, robiť veci správne, pozerať sa naokolo, počúvať ostatných, ktorí
mi vraveli aká som, či by som mala byť. Nanešťastie niečomu vo vnútri mňa samej
som verila odjakživa, v akýsi pocit (niekto to nazýva intuícia, niekto
vnútorný hlas, niekto zdravý rozum) ktorý ma vždy nasmeroval správnym smerom.
Nie vždy som rozumela tomu čo robím ani prečo to robím, nie vždy tomu rozumeli
ľudia okolo dokonca by som povedala, že až nechápali a možno stále nechápu
čo stváram so svojím životom, ale s odstupom času sa všetky rozhodnutia
ukázali byť pre mňa samú správnymi, pretože som sa vďaka nim niekam posunula,
či stretla ľudí, ktorí ma niekam posunuli. Nie vždy všetko vychádza v živote
podľa plánu, zrejme tu nie sme od toho, aby sme mali život pod kontrolou
a už vôbec nie aby sme mali pod kontrolou životy iných. Mala som
v tom však oveľa jasnejšie keď som bola mladšia, kedy ešte nie sme natoľko
ovplyvnení (ja to nazývam) systémom. V istom momente sa však akosi
začíname tomuto systému podriaďovať, pretože sme odvšadiaľ k tomu tlačení.
Začíname viac uvažovať rozumovo než pocitovo, to čo nás napĺňalo a bavilo
keď sme boli mladší a robili sme to pretože nás to napĺňalo, neuvažovali
sme čo s tým ďalej, koľko by nám to vynieslo, či sa to bude páčiť iným, sa
akosi stráca do úzadia. Ak sme radi kreslili, prestali sme s tým, pretože
to nesúvisí s našou vytýčenou kariérou, ak sme radi spievali či hrali na
hudobný nástroj, prestali sme, pretože sme v tom možno neboli až takí
dobrí, ak sme radi chodili do prírody na túry, prestali sme, pretože na to
nemáme čas a je toľko povinností ktoré musíme stíhať a robiť. Sú
predsa dôležitejšie veci v živote, musíme zarábať peniaze, chceme niečo
v živote dokázať, musíme zabezpečiť rodinu, mať nový televízor, auto.
A potom si prečítame príbehy úspešných ľudí, ktorí v našom nazeraní
spravili v živote veľké veci. Málokto z nich ich spravil pretože ich
robil pre cieľ spraviť niečo veľké alebo zarobiť veľa peňazí. Jednoducho nasledoval
svoj vnútorný hlas, mal pre niečo vášeň a jednoducho to robil. Neuvažoval
koľko mu to vynesie, či s tým v živote niečo dosiahne, čo na to
ostatní okolo. Dokonca mnohí nemali práve „najsprávnejší“ život. Aj keď v živote nespravíme veľké veci, ktoré budú veľké v očiach iných, dôležité je ak spravíme také, ktoré budú veľké v našich očiach. Ak sa však budeme báť byť opäť občas naivným dieťaťom v nás možno ani nerozpoznáme ktorá zo životných skúseností je tou veľkou práve pre nás. Pravdou je, že starší ľudia majú skúsenosti a vedia tým
pádom o živote viac ako tí mladí, ale je jedna dôležitá vec, ktorú je fajn
naučiť sa od mladých a to bezprostrednosť a otvorenosť. Tým, že nie
sú ešte poznačení toľkými skúsenosťami sú často krát práve takýto. Vstupujú do
situácií s čistým štítom, nevinne a naivne, pretože vďaka skúsenosti
ešte nezostali ovplyvnení, ustráchaní. A toto je jedna z vlastností,
ktorú by som si ja osobne chcela uchovať až do staroby. Tiež som sa začala
uzatvárať pred svetom, začínala som naň mať svoj „správny“ názor a dokonca
nadobúdala pocit, že teraz nastal môj čas, kedy môžem ja iným hovoriť čo
a ako by mali robiť, pretože som zase o niečo staršia a mám isté
skúsenosti. Lenže hoci tak žije väčšina populácie, takto to nefunguje a začínam
mať pocit, že od šťastného života nás skôr vzďaľuje. Skúsenosťami začíname
mať pocit, že každá ďalšia bude podobná a preto sa správame podobným
spôsobom, uzatvárame sa, hoci o tom ani nevieme. Prestávame cítiť
a to bol v mojom živote hlavný znak toho, že som istú časť seba
poslala do ústrania a nechcem sa ňou zaoberať, pretože by to mohlo bolieť.
Nastúpi strach, ktorý nám nedovolí urobiť isté rozhodnutia, hoci cítime že sú
správne, začneme nad nimi príliš rozmýšľať, kombinovať, hľadať pre
a proti, čo bude výhodnejšie. Ak sme prežili niečo bolestivé, nechceme
dovoliť, aby sa niečo podobné zopakovalo. Lenže sa tým ochudobňujeme aj
o to, že by sa mohlo stať niečo pekné a naplniť nás šťastím.
Nedávno sa mi bývalý kolega zveril, že by chcel nájsť spôsob
ako byť trvale šťastný. Pretože prežíva chvíle šťastia, lenže tie netrvajú
naveky. Ak by mal napríklad veľa peňazí bol by šťastný, pretože jediné čo
zamestnáva jeho hlavu momentálne je ako zaplatiť nájom, ako ušetriť na
dovolenku a pod. Šťastie leží všade okolo nás a ja som prišla na to,
že ak sa začína veta ak by som mala/bola...tak sa od neho vzďaľujeme. Trvalé
šťastie neexistuje, pretože nanešťastie žijeme v duálnom svete, kde má
takmer všetko svoj protipól a jedno nemôže existovať bez druhého. Vždy sa
vraciam k tomu, že je to o uhle pohľadu. Samej mi je smutno za tými
časmi, kedy som šťastie prežívala každou bunkou svojho tela. Nič však netrvá
večne a tak sa treba pohnúť zase ďalej, pretože inak môžeme prehliadnuť
ďalšie dvere ktoré sa nám otvárajú. Nerobiť však nič na silu, ak chceme smútiť
smúťme, ak chceme plakať, plačme, ale neprepásnime moment, kedy sme opäť pripravení
vykročiť do života obohatení o skúsenosť, ale nie zatrpknutí pre tie
nasledujúce.
Edinburgh je jedno z tých miest v mojom živote,
ktoré ma vrátilo do emocionálne nabitých čias, či už v pozitívnom alebo
negatívnom zmysle. Hoci som život prestala mať pod kontrolou, čo som vlastne
rada, zase postupne našlapujem na tú cestu pre ktorú som na svet vlastne
prišla. Zase začínam mať vďaka tomu pocit že žijem a nenaháňam sa len za
niečím čo ak dosiahnem budem šťastná. Som šťastná tu a teraz so všetkým
tým dobrým aj zlým čo sa mi v živote deje. Možno sa hľadám a potrebujem
opäť nájsť svoj smer, ale to neuponáhľam.
Občas nás „správny“ alebo systémom nalinkovaný život nenaučí toľko ako
ten, ktorý cítime že máme žiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára