Posledné mesiace som si prechádzala akýmsi zvláštnym
rozpoložením, nakoniec moje posledné články to len dokazujú. Prestala som
vyhľadávať spoločnosť ľudí, stiahla som sa do ústrania, mala som ľudí práve dosť v práci.
Vo vnútri ležalo niekoľko vecí, ktoré som potrebovala vyriešiť sama so sebou.
Až som nakoniec ochorela, aby som sa stíšila na pár dní úplne. Mala som čas byť
sama so sebou a pravdu povediac prišla som na mnohé o sebe samej. Už
zopárkrát som spomenula, že udalosťami posledných rokov a zrejme predovšetkým
tým posledným sa moje základy otriasli a ja opäť hľadám pevnú pôdu pod
nohami. Všetko zlé je na niečo dobré a hoci som si prežila zopár chvíľ,
kedy ma vlastné city dostali na kolená, našla som vďaka tomu v sebe mnohé o ktorom som ani netušila. Z logicko - rozumovej osoby sa akosi stáva citový a citlivý
(čo som nakoniec bola vždy len som túto časť seba poslala do kúta) jedinec a musím
pravdu povedať, je to pre mňa niečo nové ale pekné zároveň. Cítim sa ako Alica
v krajine zázrakov, kedy neviem čo nové v sebe objavím. Ako keby som
sa vrátila do detských čias a mám konečne pocit, že žijem. Rovnaký pocit,
ako keď som všetko robievala s nadšením, len pre samotnú činnosť, nie pre
jej účel.
Chodím na kickboxing. Mám veľmi rada ľudí a preto sa
snažím brať ich všetkých takých akí sú. Nech už sú akýkoľvek. Tento postoj si
budujem posledné roky a síce som sa vďaka sebapozorovaniu dopracovala k akejsi
sebakontrole, neznamená to, že sa ma nič nedotýka. Je mnohé čo sa ma dotýka,
nakoľko ďalší krok je sebaláska, ktorú nemám zvládnutú ako mi udalosti
posledných rokov ukázali. Preto som buď iným ubližovala, keďže som emócie
nedokázala zvládať a ak sa niekto dotkol mojej „rany“ vrátila som útok,
alebo ich naopak potláčala, keďže som neskôr síce začala pozorovať svoje
reakcie a snažila sa útok nevracať, ale nahromadenú energiu som nikam
nepresunula, čo ma rovnako ničilo. Prestala mi stačiť posilovňa, behanie až mi
prišiel do cesty kickboxing. Do Klubu som sa zaregistrovala v posledný možný
deň a hoci mám za sebou len dve hodiny (práca mi posledné týždne bráni
stíhať hodiny) presne toto je ďalší spôsob ako vybiť energiu a nesmerovať ju
proti okoliu. Považujem sa za pacifistu, ale môcť udrieť chránič na rukách
niekoho iného je pre mňa celkom dobrý pocit :)
Sú ďalšie veci, ktorým sa venujem a aj ďalej chcem, ale práve kickboxing a kreslenie momentálne považujem za veľmi prínosné, aby som sa opäť posunula k svojej vlastnej rovnováhe a naučila sa narábať s emóciami, ktoré so mnou lomcujú kade tade. Na obe som natrafila veľmi intuitívne, kedy som počúvala vlastný vnútorný hlas, ktorý už začal byť neodbytný. Zrejme všetci ho máme a stojí za to počúvať ho, pretože nikdy neviete kam vás dovedie, ale určite to bude presne tam kam treba, hoci logika hovorí niečo celkom iné. A na tento fakt som po puberte akosi zabudla.
Krásny článok. Držím palce v kickboxe i maľovaní, nech sa rovnováha navráti! :)
OdpovedaťOdstrániťďakujem krásne :)
OdstrániťTento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťneskutocne krasne kresby! milujem toho kona!! naozaj.... prekrasna hriva! mas naozaj talent... je vidno, ze pri tom ventilujes:))) citit to z obrazov.
OdpovedaťOdstrániť... komentar vyssie som odstranila ja, ked som sa omylom prihlasila cez mail... xD
Ďakujem, potešilo :) hej bolo čo ventilovať haha x)
Odstrániť