O robení chýb

Robiť chyby je prirodzené, každý z nás to teoreticky vie, ale ak sa pozrieme do praxe, nie vždy sme s týmto výrokom skutočne stotožnení. To je aj môj prípad. Môj blog je dokonalým príkladom toho ako teória v praxi nefunguje. V písaní mávam dlhé pauzy, vždy si nájdem výhovorku, že nie je čas, inšpirácia.V skutočnosti vlastne sabotujem samu seba z jedného prostého dôvodu, že sa bojím robenia chýb. Všetko chce svoj čas, rovnako pochopenie a uvedomenie si. Svojho času som si povedala, že sa na perfekcionizmus vykašlem, nikto predsa nie je dokonalý. Vnútorne som síce prijala fakt, že ľudia okolo robia chyby a ja sa to snažím rešpektovať, veď sa vďaka nim učia, ale ja sama som sa vždy za tie svoje vlastné trestala. Prečo? Lebo som si zvykla, že som „dobré dievčatko“, len ak robím veci „dobre“. Takže na každú kritiku z vonka som reagovala citlivo a emotívne. Otázkou potom je čo je to to „dobre“. Každý z nás má totiž inú definíciu a neexistuje taká, ktorá by platila pre všetkých. Lenže ja ako aj všetci ostatní robíme veci dobre, aj keď sa pomýlime. Bez toho omylu by sme sa možno nepoučili, možno nejde vždy o nás, ale len hrajeme svoju rolu pre pochopenie niekoho iného. Podobne vnútorne so sebou zápasím vo všetkých oblastiach svojho života. Ak spravím chybu, alebo ak mi je vytknuté čo robím, ako sa správam a pod. prestávam byť sama sebou, prestávam sa mať rada taká aká som a tým pádom prestávam byť šťastná a spokojná a moja frustrácia sa začína smerovať von na ostatných. Chyba však nie je v človeku, ktorý vyslal výčitku, ale vo mne, že som ju prijala. A práve vďaka nemu sa trénujem, až mi jedného dňa výčitka vadiť nebude a kúsok zo mňa sa oslobodí. 

Prirodzene funkčná domácnosť

Bývam v podnájme s tromi ďalšími ľuďmi. Bývanie takýmto spôsobom je tu a vôbec vo všetkých väčších mestách predpokladám, že aj v Bratilave, celkom bežné. Izbu som našla na internete, na známej britskej stránke, kde nájdete úplne všetko. Nikoho som v tom čase v byte nepoznala, spolubývajúcim mi bol jeden Škót a o pár týždňov sa mali prisťahovať dvaja Španieli. Moje skúsenosti z predošlého bytu neboli najpozitívnejšie, takže som dúfala, že popri všetkých problémoch nebudem musieť riešiť nejaké ešte aj so spolubývajúcimi. Moje obavy sa znásobili keď mi môj škótsky spolubývajúci vysvetľoval ako to v našom byte funguje. Nie sú v ňom vlastne žiadne pravidlá, na nástenke je zoznam do ktorého sa vždy, ak je ďalší na rade pripíše na platenie plynu a elektriny, cena však nie je určená. Ak sa minie jar, toaletný papier, či čokoľvek iné, proste sa dokúpi. Milujem „Sato“, nemala som s ňou nikdy dobré skúsenosti, pretože Sato sa na všetko vykašľala a miesto nej som veci robila ja :D. Takže som mala istú nedôveru k takýmto benevolentným pravidlám, nakoľko v starom byte sme pravidlá mali a aj tak to nefungovalo, čo potom v takejto anarchii?

Každodenné inšpirácie

Je niekedy náročné všímať si bežný život ktorý sa okolo nás odohráva v takej uponáhľanej dobe akej žijeme. Dokonca sa môže stať, že realitu nikdy nekončiacich povinností, neustáleho naháňania sa za niečím prevezmeme natoľko za svoju, že si zabudneme všímať skutočný život. Ten na nás však stále čaká v neustále meniacom sa okamihu a je na nás či mu začneme venovať pozornosť alebo nie.

Začala som si konečne tento jednoduchý život okolo všímať a zistila som, že je plný inšpirácií a krásnych zážitkov.

Po práci som sa prešla do parku, bol krásny slnečný deň, takže si deň vychádzku priam pýtal. Deti, ktorým sa skončilo vyučovanie, sa v skupinkách vinuli cez park. Všetky odeté v rovnošatách, keď ma odrazu zaujalo dievčatko, ktoré ukazovalo spolužiakovi všetko okolo. Na tvári úsmev od ucha k uchu, chlapec ju dychtivo počúval. Tu som si zrazu všimla, že chlapec má pravdepodobne dawnov syndróm. Radosť v jeho tvári však bola úprimná. Decká sa k nemu správali rovnocenne, nevyčleňovali ho, ale ani neľutovali. Vtedy som si uvedomila, že deti sú jedni z najväčších učiteľov, občas im len treba načúvať.

Každodenné radosti a starosti #3

Uplynulé dva mesiace boli celkom zaujímavé. Dostala som sa zo svojho zvláštneho rozpoloženia, hoci aj to vnímam ako potrebné a som za toto obdobie vďačná. Nakoniec hľadala som cestu von a tak sa aj začalo celé moje kreslenie. A vôbec zrejme išlo o jednu z mnohých bodiek za procesom sebapoznávania uplynulých rokov a otvára sa nová kapitola.

Živé kreslenie I.

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Postavy ma bavia kresliť, hoci to nie je vôbec jednoduché. Chodím na živé kreslenie celkom pravidelne takmer každý týždeň. V jednom clube si zaplatíme vstup, môžeme si kúpiť a požičať príslušenstvo a v dvoch miestnostiach nás čakajú modely, ktorí nám po určitú dobu pózujú. Väčšinou ide o 15 - 20 min a potom jednu 40 min. pózu, takže pre mňa je to zatiaľ samozrejme nedostatok času :)

V pozadí nám hrá hudba a ja sa na dve hodiny stratím medzi papierom, uhlíkom a dotvárajúcimi tónmi :)

Nie každý deň je nedeľa a aj moje kresby sa postupne vyvíjajú. Nakoniec len sa učím, zúčastnila som sa len štyroch sešn zatiaľ a sú to moje úplne prvé modely vôbec, takže mám čo robiť na proporciách, časovom rozvrhu, tieňovaní a pod. Hodiny nie sú nikým vedené, takže sa učím skutočne krok za krokom sama od seba :)

I. sešn - žena 40min, muž 20min,

II. sečn - žena 40min, muž 20min

III. sešn - 40min (a občas spravím krok späť)

IV. sešn - žena 40min, muž 15min a 15min.

Deťúrence

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Čiernobiela láska

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Príbeh kreslenia.

Ako už viete začala som kresliť a bola by škoda ak by práve môj blog, ktorý bol prvým krokom k tvorivosti zostal o moje kresby ochudobnený. Všetko je to pre mňa celkom nový svet v ktorom sa hľadám, ktorý mi však veľmi pomáha spoznávať samu seba a posúvať sa vo vývoji zase troška ďalej.

Tak ale ku kresbám...

Tajomný cintorín

Edinburgh je jedným z tých miest, kde môžete nájsť nejedno zaujímavé zákutie. Chodievame s kamoškou behávať neďaleko k rieke, popri ktorej vedie chodník naprieč celým Edinburghom.  

Ako sme naposledy behali, zjavil sa pred nami rozbitý múr a bolo zjavné, že cez dieru sa môžeme niekam dostať. Naša detská duša zaplesala, pretože sme mohli ísť objavovať dáke skryté zákutia. 

Ako hľadím(e) na svet

Existujú minimálne dva pohľady ktorými môžeme na svet pozerať. V jednom je svet miesto plné možností, inšpirácií, radosti a lásky. V tom druhom je miestom plným nepriateľov, miestom, ktoré treba naprávať, pretože ak ho nenapravíme podľa našej predstavy, zdá sa nám, že nevyhovujeme my. A občas sa tieto pohľady striedajú. Ako na svet budeme pozerať záleží na nás, pretože my jediní sme si strojcami šťastia. A toto šťastie často krát neleží vo veciach ktoré máme respektíve nemáme, či sme dosiahli, ale v našom nazeraní na svet. 

Život bez diára

Prešiel už štvrť rok a ja som sa spamätala, že som si asi prvý krát v živote nekúpila diár. A vôbec mi nechýba. Dokonca paradoxne si pamätám udalosti lepšie, viem si lepšie rozvrhnúť čas a venujem ho skutočne dôležitým veciam.

Pozrime si Glasgow

Pred pár týždňami sme sa vybrali na výlet do Glasgowa. Hlavný cieľ bola večerná show Dylena Morena (ktorého som doteraz nepoznala a ani si nevedela zapamätať jeho meno :D), ale išli sme už hneď z rána, aby sme si pozreli mesto. Vždy som mala predstavu o Glasgowe, že ide o škaredé, šedé a priemyselné mesto. Áno Glasgow nie je taký krásny ako Edinburgh, ale aj tu sa dá nájsť niekoľko zaujímavých miest.

Dominantou mesta je dozaista Glasgowská katedrála. Je to nádherné miesto plné inšpirácií, stačí si len sadnúť a chvíľu počúvať.

Zatmenie Slnka a obnovený pôst

Dnes sa dalo pozorovať zatmenie slnka. O 9.35 bola krásne jasná obloha a asi pol hodinu na to, keď všetko skončilo sa dovalili mračná, takže perfektné načasovanie. Zatmenie som pozorovala z nášho bytu. Neviem či to bolo tým, že som bola doma, ale presne v tom čase, keď sa dalo vidieť najintenzívnejšie, akoby stíchlo všetko okolo. Len vtáky lietali okolo slnka, ale v dokonalej tichosti a ja som si užila moment tichosti a mieru.

Nezvládateľné emócie

Posledné mesiace som si prechádzala akýmsi zvláštnym rozpoložením, nakoniec moje posledné články to len dokazujú. Prestala som vyhľadávať spoločnosť ľudí, stiahla som sa do ústrania, mala som ľudí práve dosť v práci. Vo vnútri ležalo niekoľko vecí, ktoré som potrebovala vyriešiť sama so sebou. Až som nakoniec ochorela, aby som sa stíšila na pár dní úplne. Mala som čas byť sama so sebou a pravdu povediac prišla som na mnohé o sebe samej. Už zopárkrát som spomenula, že udalosťami posledných rokov a zrejme predovšetkým tým posledným sa moje základy otriasli a ja opäť hľadám pevnú pôdu pod nohami. Všetko zlé je na niečo dobré a hoci som si prežila zopár chvíľ, kedy ma vlastné city dostali na kolená, našla som vďaka tomu v sebe mnohé o ktorom som ani netušila. Z logicko - rozumovej osoby sa akosi stáva citový a citlivý (čo som nakoniec bola vždy len som túto časť seba poslala do kúta) jedinec a musím pravdu povedať, je to pre mňa niečo nové ale pekné zároveň. Cítim sa ako Alica v krajine zázrakov, kedy neviem čo nové v sebe objavím. Ako keby som sa vrátila do detských čias a mám konečne pocit, že žijem. Rovnaký pocit, ako keď som všetko robievala s nadšením, len pre samotnú činnosť, nie pre jej účel.