V krátkosti zhrniem vôbec uplynulé týždne, aby som
mohla nabehnúť zase na týždennú sumarizáciu. Takže ako viete stále som sa učila,
najprv som nezoštátnicovala, našťastie na druhý krát sa to podarilo. Bolo to
naozaj náročné, prvý krát som odchádzala s plačom, druhý krát som
si povedala, že mi to celé za to nestojí, bude ako bude. Chcela som to mať čím
skôr za sebou a podarilo sa. Ttretina však ani na druhý krát nespravila,
takže som šťastná, že patrím k tým šťastnejším. Overila som si, že denník
budúcnosti a prehrávanie situácie akoby sa práve diala, vážne funguje. Len
pozor na želania, pretože ja som si do denníka napísala, že som štátnice
urobila, aká som šťastná a budem mať konečne prázdniny už v júni.
Prvý termín bol 21. mája a nevydarilo sa. Nech to znie akokoľvek strelene
som si istá, že si za to môžem sama, nie len kvôli vedomostiam, keďže som vtedy
nevedela všetko a potiahla si zlú otázku, ale aj kvôli nepresnému želaniu
:).
Po štátniciach sa začali menšie oslavy a všetko čo som
toľkú dobu odkladala ma akosi zavalilo. Mala som pocit, že stíham menej, ako
keď som sa len učievala. Bolo treba doháňať články pre firmy, ponavštevovať a postretávať sa so všetkými, ktorých
som zanedbávala (stále som všetkých nestihla), vybavovať úrady, ach tie úrady,
katastrofa, doháňať domáce práce, ale aj čítať knihy, začať cvičiť, chodiť
hrávať volejbal, ísť von so susedkinou fénkou, či konečne začať písať články na
svoj blog (áno viem dostávam sa k tomu až teraz :-/).
Poďme ale k poslednému týždňu, nebolo tam toho málo.
Keď bolo ešte krásne, až priveľmi teplo, zašla som si zahrať
po asi štyroch rokoch plážový volejbal.
Voľakedy som ho hrávala každé leto dennodenne, mala som kondičku a musím sa
pochváliť aj mi to občas išlo. Dokonca som absolvovala aj nejaký ten turnaj. Štyri
roky sú štyri roky, ak sa k tomu pridá takmer žiadne cvičenie a teda žiadna
kondícia, milá Eva po prvom dvanásť bodovom sete má pocit, že dušu vypľuje. Tak
som aj v prvý deň skončila, nebola som schopná dohrať ani zápas. Druhý krát
to už bolo lepšie, ubehlo zopár dní, bola som v posilovni a čuduj sa svete
zrazu som tých zápasov odohrala hneď štyri. Boli troška menej behavé, čo je
pravda, ale predsa len som na dobrej ceste k opätovnej kondícii.
Minulý víkend sme mali hneď dve grilovačky. Môj drahý oslavoval okrúhlatiny a moji rodičia sa prvý
krát stretli na takejto akcii s tými jeho a bol to fajn večer.
Chystáme sa na jeseň preč, takže nebolo od veci ich takto spriateliť. Kvôli môjmu
večnému učeniu sme nestíhali ani moje narodeniny a ani narodeniny mojich
dvoch tiet, s ktorými mám veľmi dobré vzťahy a celý život sú mi popri
mojich skvelých rodičoch ďalšou oporou. Tak sme grilovali po druhé. Opäť fajn
rodinný večer, vraj som sa začala zase usmievať. Teda mám aj konečne prečo
:D.
Konečne sme sa boli previezť
na motorke na dlhšej projížďke. Brázdili sme slovenské hranice, nakukli k susedom
Čechom a ja som sa nevedela vynadívať na vŕšky posiate viničmi a zlatými
klasmi, ktoré pri západe slnka pôsobili tak romanticky a krásne. Na
motorke milujem pocit slobody, to že môžem vdychovať okolité vône a všetko
okolo, najmä prírodu, si aj na ceste vychutnávať.