Každodenné inšpirácie

Je niekedy náročné všímať si bežný život ktorý sa okolo nás odohráva v takej uponáhľanej dobe akej žijeme. Dokonca sa môže stať, že realitu nikdy nekončiacich povinností, neustáleho naháňania sa za niečím prevezmeme natoľko za svoju, že si zabudneme všímať skutočný život. Ten na nás však stále čaká v neustále meniacom sa okamihu a je na nás či mu začneme venovať pozornosť alebo nie.

Začala som si konečne tento jednoduchý život okolo všímať a zistila som, že je plný inšpirácií a krásnych zážitkov.

Po práci som sa prešla do parku, bol krásny slnečný deň, takže si deň vychádzku priam pýtal. Deti, ktorým sa skončilo vyučovanie, sa v skupinkách vinuli cez park. Všetky odeté v rovnošatách, keď ma odrazu zaujalo dievčatko, ktoré ukazovalo spolužiakovi všetko okolo. Na tvári úsmev od ucha k uchu, chlapec ju dychtivo počúval. Tu som si zrazu všimla, že chlapec má pravdepodobne dawnov syndróm. Radosť v jeho tvári však bola úprimná. Decká sa k nemu správali rovnocenne, nevyčleňovali ho, ale ani neľutovali. Vtedy som si uvedomila, že deti sú jedni z najväčších učiteľov, občas im len treba načúvať.

Každodenné radosti a starosti #3

Uplynulé dva mesiace boli celkom zaujímavé. Dostala som sa zo svojho zvláštneho rozpoloženia, hoci aj to vnímam ako potrebné a som za toto obdobie vďačná. Nakoniec hľadala som cestu von a tak sa aj začalo celé moje kreslenie. A vôbec zrejme išlo o jednu z mnohých bodiek za procesom sebapoznávania uplynulých rokov a otvára sa nová kapitola.

Nezvládateľné emócie

Posledné mesiace som si prechádzala akýmsi zvláštnym rozpoložením, nakoniec moje posledné články to len dokazujú. Prestala som vyhľadávať spoločnosť ľudí, stiahla som sa do ústrania, mala som ľudí práve dosť v práci. Vo vnútri ležalo niekoľko vecí, ktoré som potrebovala vyriešiť sama so sebou. Až som nakoniec ochorela, aby som sa stíšila na pár dní úplne. Mala som čas byť sama so sebou a pravdu povediac prišla som na mnohé o sebe samej. Už zopárkrát som spomenula, že udalosťami posledných rokov a zrejme predovšetkým tým posledným sa moje základy otriasli a ja opäť hľadám pevnú pôdu pod nohami. Všetko zlé je na niečo dobré a hoci som si prežila zopár chvíľ, kedy ma vlastné city dostali na kolená, našla som vďaka tomu v sebe mnohé o ktorom som ani netušila. Z logicko - rozumovej osoby sa akosi stáva citový a citlivý (čo som nakoniec bola vždy len som túto časť seba poslala do kúta) jedinec a musím pravdu povedať, je to pre mňa niečo nové ale pekné zároveň. Cítim sa ako Alica v krajine zázrakov, kedy neviem čo nové v sebe objavím. Ako keby som sa vrátila do detských čias a mám konečne pocit, že žijem. Rovnaký pocit, ako keď som všetko robievala s nadšením, len pre samotnú činnosť, nie pre jej účel.

Každodenné radosti a starosti #2

Jednou z veľkých zmien je nová práca. Už viete že robím v kaviarni a táto práca ma momentálne baví a napĺňa. Lenže tam kde som bola doteraz som mala zase raz šťastie na „crazy“ šéfa, ktorého neželám naozaj nikomu. Viete to sú tie typy ktoré vidia vinníka vždy v druhom nikdy nie v sebe, majú o sebe pocit že sú najlepší a neomylní, hoci robia chyby ako každý iný, vyzdvihujú všetky svoje skutky a nikdy si nevšimnú skutok iného ak ho vyslovene neupozorní a jednoducho prototyp nešťastného človeka vo vnútri a v živote, ktorí si celú svoju frustráciu vybíja na svojom okolí. Je ťažké s takýmito ľuďmi vychádzať a komunikovať, vedia byť veľmi zlí a trafiť na najcitlivejšie miesta. Hoci sa ho vážne snažím rešpektovať ako človeka, neodsudzovať, neposudzovať, nehnevať sa je to pre mňa neuveriteľne ťažký oriešok. Po troch mesiacoch full – time a všetkých existenčných a praktických problémoch, ktoré mi táto osobnosť priniesla do života som si povedala, že jednoducho stačí. Zaslúžim si niečo lepšie. Začala som si teda hľadať novú prácu, deň na to mi šéf povedal, že kaviareň predáva tak asi spravím lepšie ak si budem hľadať novú prácu, takže stopercentné načasovanie. Po zopár poslaných životopisoch som absolvovala interview hneď aj trial shift, ktorú som si náramne užila a dostala som prácu :) Edinburgh si zrejme ešte neželá aby som odišla, keď to šlo tak hladko. Budem robiť síce opäť v kaviarni ale tento krát zdá sa pre solídnu spoločnosť, naučím sa veľmi veľa o káve ako aj latte art a budem zase chviľku robiť niečo čo ma nakoniec momentálne naozaj baví. Veľmi dúfam, že budem môcť opäť z práce odchádzať minimálne s neutrálnou náladou, aby som voľný čas mohla venovať veciam, ktoré ma zase posunú troška ďalej a nevypotrebovala všetku energiu na drámy v práci. Niečo som sa ale zase naučila, od kedy som sa sama za seba postavila šéfov postoj ku mne sa zmenil. Aj napriek jeho momentálnym sladkým rečiam zdá sa že je rád že sa ma zbaví, keďže chce úplne nových zamestnancov v kaviarni na čas do predaja a na tých možno to jeho večné vytáčanie z rovnováhy bude zase platiť.

takéhoto Santu som stretla cez prestávku na mojej trial shift

Každodenné radosti a starosti...opäť od začiatku #1

Uplynulý týždeň, no už sú to skoro dva a celkovo všetky poslednou dobou sú len akýmsi jedným kolobehom a keďže v rutine lepšie nezotrvať rada sa opäť vrátim k týmto zápiskom a spomienkam na dúfam že väčšinou pekné chvíle posledných dní.

Posledný týždeň bol ako si pamätám predovšetkým pracovný. Stretávam sa každý deň za barom s rôznymi ľuďmi, ak vyjde občas čas poklebetím si s nimi spravím im dobrú kávu (snažím sa robiť latte art, ale stále ide len o snahu) ponúknem koláčik a snažím sa aby sa aspoň tú chvíľu na kávičke cítili príjemne. Stretávam často krát rovnaké tváre každý deň, podaktorých poznám po mene a je pre mňa obzvlášť zaujímavé sledovať akí sú ľudia jednoducho rôznorodí. Študenti sú počas skúšok zachmúrení, ťažko s nimi vôbec rozprávať, iní sú zase vždy v dobrej nálade alebo sa nájdu aj takí, ktorým sa zdá že nad nich proste není :) Možno vám raz rozpoviem ich príbehy.

Pracovný týždeň mi spestril halloween, ktorý tu ľudia skutočne prežívajú. Deň pred tajomnou nocou som si išla kúpiť dáku masku a celý môj nákup vyzeral asi tak, že som vošla do preplneného obchodu kde sa rada k pokladni začínala pri vchodových dverách, takže mi nezostávalo nič iné len rýchlo uchmatnúť niečo zakiaľ som v nej stála. Tento rok sa teda sviatok všetkých svätých zmenil na komerčný západniarsky zvyk. Nakoniec však halloweenska noc dopadla na jednotku, dlho som sa tak nezabavila.

ehm...a toto som ja btw :) (nabudúce už aj bez masky)

Svoj blog som dala už aj na FB (btw je to jedna zo 101 vecíza 1001 dní ktorú by ma nikdy nenapadlo, že skutočne spravím). Nakoľko však som teraz tu, myslím, že to nie je zlý nápad, aby sa o mne mohli dozvedieť aj moji blízki a kamaráti doma. A zrejme som tu získala akýsi odstup a už to toľko neriešim, hoci som na stránku zatiaľ pozvala len rodinu a nejlepšie kamošky :D

Začala som dávať fotky z Edinburghu a každodenného života na FB a Twitter účet, ktoré sa možno nedostanú sem na blog, takže aby sme to mali úplné a chceli by ste ma náhodou nasledovať.

Keďže sa akési životné skúšky a lekcie opäť prihlásili s Andy sme absolvovali už našu obvyklú „therapy night“, aby si naše dušičky troška uľavili :).

Konečne som sa pustila do cvičení na IELTS skúšky. Absolvovala som ich už v júli ale bohužiaľ mi chýbal pol bod aby mi to stačilo na univerzitu, takže som si dala záväzok každý deň aspoň jednu úlohu, nech sa pripravím na ďalší termín tak, aby som to už určite zvládla. Vyhrabala som opäť myšlienkové mapy a poctivo študujem angličtinu. Okrem toho sa konečne opäť vraciam k všetkému čo som zanedbala poslednou dobou, nakoniec blog je toho dôkazom. Ale zase som sa čo to o sebe za posledné pomerne dlhé obdobie dozvedela a jednoducho isté veci nás rozhádžu a proste zase musí prísť správny čas aby sme ich znova poskladali. Podaktorí to vedia možno rýchlejšie, ale iní zase nie, podaktorí sa len otrasú, iní sú citlivejší. Ale vždy treba ísť proste ďalej. A naozaj sme to len my sami, kto môže so všetkým čo sa deje v našich životoch niečo urobiť.

Decembrové radosti a starosti

    1.       ...

    2.       ...

    3.       ...

    4.       ...

    5.       ...

    6.       Po práci si vždy s kolegami sadneme na drink, na túto časť večera sa najviac teším

    7.       Nedostatok spánku začína doliehať

    8.       Samozrejme som chorá

    9.       Ležím, pijem čaje, nemôžem prehĺtať

    10.   Choď do riti choroba

    11.   Žeby sa to konečne zlepšovalo...ale aj tak na korčule do studeného vetra asi nepôjdem

    12.   ...

    13.   V práci choroba celkom odznela, zaujímavé

    14.   Občas je lepšie nechať si isté informácie pre seba

    15.   Musím to dospať

    16.   Dni sa točia okolo vianočných nákupov, hľadania práce, varenia a pozerania filmov

Novembrové radosti a starosti (už v Edinburghu)

   Tak sa po čase zase vraciam k sumarizácii mesiacov. Respektíve aj tie minulé mám poznačené, ale nikdy kvôli času neuverejnené.

1.  a už sa mi končí dvojtýždenný kurz angličtiny...boli to správne investované peniaze a čas

2.  prechádzka nočným a mokrým Edinburghom vyvoláva pocit, že som sa vrátila do minulého storočia...tie taxíky, doubledeckre a zámocká dlažba...

Radosti a starosti uplynulých dní #7

Týždennými radosťami a starosťami to už nemožno nazývať, pretože to do týždňa akosi nikdy nestíham :) Leto sa pomaly končí, ale moje zážitky našťastie ešte nie sú pri konci.

 „Ak nebudeš vedieť, čo robiť, sprav si masérsky kurz,“ poznamenala moja babka. Raz mi babka zavolala, pretože ju pichlo v lopatkách. Má naozaj boľavý chrbát, kríže a asi všetko. Moje tety, ktoré sa o ňu starajú, nevynechajú deň, aby jej od bolesti neuľavili každodenným natieraním. Tento krát som dobehla ja a čuduj sa svete, babke sa môj spôsob viac ako zamlúval. Vraj jej aj seknutie na druhý deň povolilo a po ďalšom dni mojej masáže, sa jej aj konečne uľavilo. A mňa to samozrejme len teší :D

Upiekla som svoj prvý makový závin. A celkom sa mi podaril :)

Týždenné radosti a starosti #6...hm po vyše mesiaci – 2. časť

S Vyvoleným nám prischla taká zvláštna vec. Vždy keď ideme na neznáme miesto, niekde sa musíme stratiť, aby sme sa potom zase našli. Je to aj istá paralela k nášmu vzťahu, čo ho robí o to zaujímavejší a človek nemá vždy istotu čo z toho vylezie :) Tak sa stalo aj cestou do Chorvátska. Ani jeden sme si nenaštudovali cestu, Vyvolený vravel, že veď smer vie, budeme sledovať tabule. Všetko bolo v poriadku až do Mariboru v Slovinsku. Ja som mala autoatlas síce v ruke, ale starý asi desať rokov, takže novopostavená diaľnica vedúca až k moru na ňom samozrejme nebola. Vyvolený vravel, že treba ísť do Rijeky a ako som študovala mapu zdalo sa mi to rovnako ďaleko, či by sme šli cez Zahreb alebo cez Ljubljanu. Po starej ceste by to rovnaká vzdialenosť aj bola, lenže dnes už cez Zahreb vedie diaľnica. Keďže som si pamätala zážitok Vyvoleného, kedy sa chceli vyhnúť Slovinsku a putovali chorvátskymi cestičkami do Zahrebu a samozrejme sa úplne domotali, tak bol pre mňa Zahreb strašiakom, ktorému sa treba vyhnúť. Viedla som nás teda na Ljubljanu. 

Cesta Slovinskom bol nezabudnuteľný zážitok, zaumienila som si navštíviť túto krajinu, ísť pochodiť tie nádherné hory ktorými sme prechádzali a potúlať sa dedinkami, kde sa na každom vŕšku pásli ovečky či kravy. Bol to však aj veľmi vyčerpávajúci zážitok, keďže sme ani jeden celú noc nespali a terigať sa po serpentínových cestičkách, ktoré boli síce skutočne rozprávkové, bolo miestami až o život. Nakoniec sme dorazili do Rijeky, aby sme zistili, že sme do nej ale vôbec nemali ísť. Miestni pri Tescu nás odlifrovali na autostrádu (diaľnicu), ktorou sme sa vracali späť na Zahreb a len niekoľko desiatok kilometrov pred ním nás cesta zobrala smerom na Split k našej konečnej destinácii do Zadaru. Zrejme ste postrehli, že sme si to riadne nadišli, presne o asi 200km. Hlavne, že sme dorazili. 

Týždenné starosti a radosti #6...hm po vyše mesiaci – 1. časť

Naivne som si myslela, že letom mi čas vykročí v ústrety a ja všetko budem krásne stíhať. Hlboko som sa mýlila, nakoľko som tri roky zanedbávala toľko oblastí môjho života, že zrazu naraz nejde všetko, a to už mi zostávajú len dva mesiace, aby som to čo potrebujem doma a tu na SR stihnúť vôbec dorobila. Ale zase klamala by som, keby som povedala, že tie uplynulé týždne neboli zaujímavé, boli, občas mi až sánka dolu padala.

Postretala som opäť zopár ľudkov. Z piva s kamarátkou z gymnázia sa stala kalička do neskorých ranných hodín a ja som neplánovane spala u nej na byte. Zbožňujem stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými si máte čo povedať aj po dlhých pauzách medzi vzájomnými stretnutiami a ktorí sú stále naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Preklábosili sme noc a ona chudinka ráno do roboty. Okaňka (začalo sa mi páčiť dávať môjmu okoliu prezývky) prepáč, že som ti stále neposlala tu detoxikáciu, ale ja som sa k tomu vážne ešte nedostala (raz keď ti ukážem, že toto je ten blog, čo píšem, tak nájdeš dôkaz, že ani sem som nič celý ten čas nedala :P).

Týždenné radosti a starosti #5

V krátkosti zhrniem vôbec uplynulé týždne, aby som mohla nabehnúť zase na týždennú sumarizáciu. Takže ako viete stále som sa učila, najprv som nezoštátnicovala, našťastie na druhý krát sa to podarilo. Bolo to naozaj náročné, prvý krát som odchádzala s plačom, druhý krát som si povedala, že mi to celé za to nestojí, bude ako bude. Chcela som to mať čím skôr za sebou a podarilo sa. Ttretina však ani na druhý krát nespravila, takže som šťastná, že patrím k tým šťastnejším. Overila som si, že denník budúcnosti a prehrávanie situácie akoby sa práve diala, vážne funguje. Len pozor na želania, pretože ja som si do denníka napísala, že som štátnice urobila, aká som šťastná a budem mať konečne prázdniny už v júni. Prvý termín bol 21. mája a nevydarilo sa. Nech to znie akokoľvek strelene som si istá, že si za to môžem sama, nie len kvôli vedomostiam, keďže som vtedy nevedela všetko a potiahla si zlú otázku, ale aj kvôli nepresnému želaniu :).

Po štátniciach sa začali menšie oslavy a všetko čo som toľkú dobu odkladala ma akosi zavalilo. Mala som pocit, že stíham menej, ako keď som sa len učievala. Bolo treba doháňať články pre firmy, ponavštevovať a postretávať sa so všetkými, ktorých som zanedbávala (stále som všetkých nestihla), vybavovať úrady, ach tie úrady, katastrofa, doháňať domáce práce, ale aj čítať knihy, začať cvičiť, chodiť hrávať volejbal, ísť von so susedkinou fénkou, či konečne začať písať články na svoj blog (áno viem dostávam sa k tomu až teraz :-/).

Poďme ale k poslednému týždňu, nebolo tam toho málo.

Keď bolo ešte krásne, až priveľmi teplo, zašla som si zahrať po asi štyroch rokoch plážový volejbal. Voľakedy som ho hrávala každé leto dennodenne, mala som kondičku a musím sa pochváliť aj mi to občas išlo. Dokonca som absolvovala aj nejaký ten turnaj. Štyri roky sú štyri roky, ak sa k tomu pridá takmer žiadne cvičenie a teda žiadna kondícia, milá Eva po prvom dvanásť bodovom sete má pocit, že dušu vypľuje. Tak som aj v prvý deň skončila, nebola som schopná dohrať ani zápas. Druhý krát to už bolo lepšie, ubehlo zopár dní, bola som v posilovni a čuduj sa svete zrazu som tých zápasov odohrala hneď štyri. Boli troška menej behavé, čo je pravda, ale predsa len som na dobrej ceste k opätovnej kondícii.

Minulý víkend sme mali hneď dve grilovačky. Môj drahý oslavoval okrúhlatiny a moji rodičia sa prvý krát stretli na takejto akcii s tými jeho a bol to fajn večer. Chystáme sa na jeseň preč, takže nebolo od veci ich takto spriateliť. Kvôli môjmu večnému učeniu sme nestíhali ani moje narodeniny a ani narodeniny mojich dvoch tiet, s ktorými mám veľmi dobré vzťahy a celý život sú mi popri mojich skvelých rodičoch ďalšou oporou. Tak sme grilovali po druhé. Opäť fajn rodinný večer, vraj som sa začala zase usmievať. Teda mám aj konečne prečo :D.

Konečne sme sa boli previezť na motorke na dlhšej projížďke. Brázdili sme slovenské hranice, nakukli k susedom Čechom a ja som sa nevedela vynadívať na vŕšky posiate viničmi a zlatými klasmi, ktoré pri západe slnka pôsobili tak romanticky a krásne. Na motorke milujem pocit slobody, to že môžem vdychovať okolité vône a všetko okolo, najmä prírodu, si aj na ceste vychutnávať.

Májové radosti a starosti

Takže troška oneskorene ale predsa, štátnice za mnou a zase život...začnem pozvoľna s udalosťami uplynulých týždňov... 

 1.       Začínam mať všetko ale dosť na saláme...

      2.       Učím sa..

      3.       Učím sa a zabíjam čas čudnými konverzáciami

Nezoštátnicovala som

Ďakujem veľmi pekne za držanie palcov od všetkých, ktorí si spomenuli, ale bohužiaľ som nespravila. Vytiahla som si jednu otázku, ktorú som nevedela a to bol kameň úrazu. Takže sa učím ďalej. Nespravilo nás v ten deň 9 kusov zo 17, takže dosť blbá bilancia...Len keď ja už nevládzem, mozog protestuje, nechce už vstrebávať nič a všetko zabúda. O dva týždne mám opravný termín, verím, že to vyjde. Och joj posledná skúška tejto školy a nie a nie ju zdolať. Keby som sa na to vyflákla, ale vkuse som sa učila. Asi mám dačo pochopiť a ja to ale vôbec nevidím..Čo som tým chcela...ešte bude chvíľu pauza na blogu, pretože večer po celom dni učenia (keby to šlo aspoň rýchlejšie) padám únavou...dúfam, vám sa darí lepšie.

Aprílové radosti a starosti

1. Ešte že si to s tou vodou tento rok chalani rozmysleli, ale za to smradľavými voňavkami nešetrili :D

2. Hm s pomocou myšlienkových máp sa nie len učí oveľa rýchlejšie, ale sa aj rýchlejšie píšu články.

3. Vojnový kôň je krásny a s citom natočený film. Možno troška nadnesený, ale konečne bola ukázaná aj ľudskosť vo vojne a nie len jej krutosť. Myslím, že tá sa v nej objavila občas tiež, paradoxne možno viac ako v reálnom živote.

4. Tak knižnú výzvu som nevyhrala...už som si robila miesto v poličkách :)

5. Občas sú aj ťažké dni, kedy nič neurobíte a len celé hodiny rozmýšľate.. a nakoniec vlastne neprídete na nič, vyriešiť sa to musí samo

6. Prechádzka v prírode pri jazere, kde sme sa voľakedy vo veľkom kúpavali...dnes je to revír rybárov a keď mám pravdu povedať teraz to tam mám radšej. Nikde nikto, plno vtáctva, rýb a pekná príroda.. teraz by sa tam preháňalo na koňoch ešte krajšie.

7. Atlas mrakov po druhé...bože ten film je dokonalý, nadčasový a treba ho vidieť aspoň dvakrát, opäť mi dopli myšlienky a pocit ktorý som trocha mala po prvý krát, že film je pekný a hlboký, ale trocha nedotiahnutý, sa teraz úplne stratil. Každá jedna postava a každý jeden dialóg v ňom má svoje miesto.

Týždenné radosti a starosti #4

Uplynulý týždeň mal niekoľko mojich osobných pozitív.

Hneď v pondelok ma potešila teta na študijnom. Teda najprv mi povedala, že by som mala čím skôr odovzdať index na uzavretie, ja že mi chýbajú ešte dve známky, ktoré si musím ísť dať zapísať na druhý deň. Teta mi našla harmonogram, kedy dotyční profesori vyučujú, aby som za nimi mohla zájsť. Keď mi povedala, že jeden ráno o desiatej a druhý poobede o tretej skoro ma prekotilo. Čo tam budem tak dlho robiť? Zabijem celý deň a to sa mám učiť na štátnice. Bezradne som od okienka odišla a sadla si na chodbe do kresla, kde som čakala na vhodný čas, kedy sa poberiem k vlaku. Čo už, nič už teraz nevyriešim, hoci neznášam takéto zbytočné mrhanie času kvôli dvom podpisom. Zrazu mi zvonil mobil a hlas na druhej strane ma vyzýval, aby som priniesla index späť na študijné, ak som ešte v škole, že teta to za mňa na druhý deň vybaví. Neverila som vlastným ušiam. Milá tetuška zo študijného môj index zobrala, že veď má tam ešte dva a ona to pobehá. Na to aká je naša škola šikanujúca inštitúcia, tety na študijnom to vždy vyrovnávajú :). Keď sa niečo podarí, iné sa musí pokaziť. Vo vlaku som sa tak začítala, že som prešla zastávku v mojej dedine. Vystúpila som a posedela som si pri stanici na lavičke, na slniečku, než pre mňa niekto prišiel, keďže vlak naspäť mi šiel až asi o hodinu. Našťastie, bol môj tatko s autom vonku a nemal to ďaleko.

Týždenné radosti a starosti #3

Uplynulý týždeň šiel tak troška z extrému do extrému. V pondelok a utorok som mala tri skúšky. Nakoľko máme skrátený semester, skúškové sme mali len jeden týždeň. Mňa čakali hneď tri skúšky, dve prenášané z minulého roka a rovno som si ich nasúkala do dvoch dní. Našťastie sa oplatilo, všetky tri som spravila. Teraz ma čaká už len to najťažšie štátnice. Ale dosť o škole, lebo ak s ňou začnem, väčšinou sa len sťažujem. Našťastie to už končí. Koniec koncov jeden kamarát, ktorého som stretla vo vlaku cestou na skúšku, mi povedal, že každý má tak ako si spraví a má absolútnu pravdu. Škoda, že to ľudia používajú len ako frázu a neriadia sa ňou. Dokonca tí, ktorí ju vyslovia sa sami necítia vo svojom živote šťastne.  Aj ja mám ako si spravím a preto po bakalárovi odchádzam :)

Týždenné radosti a starosti #2

Moje dni veľmi výnimočné neboli ani uplynulý týždeň, ale posnažím sa nájsť aspoň dačo. Síce je už streda, tento súhrn sa bude týkať minulého týždňa. Posledné dva dni som mala skúšky, takže som akosi nestíhala skôr :).

Prvým hlavným pozitívom bolo, že som mala narodeniny. No hoci neviem, či je pozitívum, ak ich človek má v čase, kedy ich nemôže oslavovať, ale aj tak som mala pekný deň. Vyvolený prišiel s krásnou kyticou a dvoma veľkými darčekmi. Prekvapil ma dvomi prilbami – jednu na motorku a jednu na koníky. Moja hlávka bude v bezpečí, ešteže na to dbá :D.Večer sme si zašli na pizzu a mala som s ním pekné narodeninky. Diskotékové oslavy budú zrejme tento víkend.

Týždenné radosti a starosti #1

Uplynulý týždeň zhodnotím asi len v krátkosti, keďže moje dni a týždne sa zdajú byť v poslednej dobe veľmi rovnaké. Našťastie mám takýchto pomocníkov a klebetníkov pri učení. Vedia o všetkých kto, kde, s kým, kedy a ako, keďže ako staré babky vykúkajú z okna. Ešteže bývame v takej tichej uličke, pretože inak by tie tajomstvá a klebety asi nezvládli.

Marcové starosti a radosti

Z blogu www.trojveršie.sk som „odkukala“ denníček vo forme zápisu jednej – dvoch viet z každého dňa. Okrem toho pripájam objavy mesiaca, kde nájdete rôzne veci a kecy, ktoré som za posledný mesiac našla, oslovili ma a možno budú inšpiráciou aj pre vás. Pôvodne som chcela písať len mesačné zhrnutie, ale nakoľko tých objavov býva občas viacej, zrejme začnem aj s týždenným zhrnutím starostí a radostí :)

Pominuteľný život

Život je tak rýchlo pominuteľný a my na to stále zabúdame. Dnes sme sa rozlúčili s mladým dvadsaťtri ročným človekom, ktorý mal ešte celý život pred sebou. Ako to prijať, ako si to vysvetliť? Naozaj si toto pre tento život vybral, alebo vesmír usúdil, že sa už všetko naučil, alebo to mohol zvrátiť, naplnila sa dáka rovnováha? Odpovede na tieto otázky nám nikto nezodpovie, budú to stále len domnienky. Čas rany vylieči aj tým najbližším, no akási facka od života zanechá stopu.