Keď sa z plochej zeme stane guľatá

Čo by sa stalo so svetom a ľudstvom, keby jedného dňa niekto prišiel a nieže by len povedal, ale aj by dokázal že napríklad Darwinova teória je nepravdivá a totálne mylná? Nejdem teraz vôbec rozoberať konšpiračné teórie, že ona možno skutočne mylná je, ale skôr chcem použiť paralelu na svoj vlastný život. Ak by sa niečo také stalo, zavládla by vo svete zrejme dokonalá panika. Zrazu by sa jedna z nemenných istôt o ktorú sa ľudstvo opiera rozpadla a trvalo by istý čas, kým by sa veci dali zase do normálneho režimu. Bolo by potrebné prepísať učebné osnovy, pripustiť že sme sa celý ten čas mýlili a začať odznova. V pohľade na život ľudskej rasy by celý proces predstavoval medzník, ako keď sa prijala teória, že zem je guľatá, ale celý proces prebudovania systému by mohol pre ľudí, ktorých daný čas zasiahne, znamenať jeden ľudský život. Myslím, že tak ako sa menia, vyvíjajú a prebudovávajú rôzne teórie prírodných zákonov či vesmíru sa menia aj teórie nášho jedného ľudského života a nedeje sa to väčšinou z večera do rána.

Možno ak by som sa „zasekla“ vo vývoji, nesnažila sa viac obracať do vlastného vnútra, tak by som takto „zaseknutá“ zostala celý život a zem by bola pre mňa až do smrti plochá. Isté teórie by som poňala za svoje, podľa nich nazerala na svet, názory skôr nemenila a zvyšok sveta by som sa možno snažila presvedčiť práve o týchto „teóriách“. Zrejme by som v istom zmysle prežila dozaista zaslúžený život, nech by už bol akýkoľvek. Lenže práve prácou na sebe a odhaľovaním skrytých tajomstiev vo vnútri sa aj moje istoty akosi rozpadajú.

Ako dieťa som bola presvedčená o tom, že som prišla na tento svet aby som ho zmenila k lepšiemu. Preto ma to vždy ťahalo študovať právo, aby som raz mohla či už obhajovať jednotlivcov, ktorým bolo ublížené, alebo dokonca až v politickej sfére „meniť svet k lepšiemu“. Hlboko vo vnútri mám odjakživa v sebe zakorenený pocit spravodlivosti a lásky k ľuďom a tejto planéte. Myslela som si, že „správnym“ životom a dodržiavaním pravidiel prispejem k lepším zajtrajškom. Lenže žiť „dobrý život“ podľa niekoho iného nemusí znamenať dobrý aj pre mňa. Preto ma rôzne okolnosti a situácie v živote nútili začať hľadať v prvom rade v sebe aby som zistila, že hoci môžu isté situácie vyzerať pre iných nepochopiteľne či dokonca proti „pravidlám“, majú svoj zmysel pre mňa. Vždy som rada iným pomáhala a vždy som chcela riešiť problémy chudoby, vojen, nespravodlivosti a problémy celého sveta. Vždy som bola ten čo radil, či počúval, mal na všetko názor a svoje nazeranie považoval po zhodnotení faktov a názorov iných za najsprávnejšie. Lenže čo ak je všetko presne tak ako má byť? Každý si plníme svoju úlohu cez rôzne životné skúšky, takže hoci majú rôznu príchuť zrejme všetky sú nijakým spôsobom potrebné. Okrem toho, nie vždy to čo ja považujem za dobré je skutočne dobré aj pre niekoho iného. Môj názor na život sa podstatne zmenil. Prestala som riešiť ľudí, hoci nie vždy ich chápem, snažím sa rešpektovať, pretože každý máme svoju cestu a ja neviem, prečo je cesta niekoho iného taká aká je. Snažím sa nezasahovať, pretože každému prídu do cesty presne také situácie aké majú, aby sa niečo naučil, niečo pochopil, takže odžiť život za iného jednoducho nemôžem. Môžem povedať čo si myslím, ale nie niekoho akokoľvek a v mene čohokoľvek meniť na obraz ktorý ja považujem za správny. A tu sa zrazu dostávam k mojej momentálnej úplnej zmätenosti, pretože zmysel ktorý som vždy videla predtým v „menení“ sveta sa akosi stratil. Ak niečo budem meniť,  budem sa len snažiť iných napasovať do môjho videnia sveta a ak sa snažím vidieť všetko okolo ako súčasť celku, nemôžem to robiť. Necítim sa totižto už viac nadradene voči iným mysliac si že práve mne prináleží právo meniť ich životy. Nuž áno svojho času som si aj toto niekde hlboko vo vnútri myslela a stálo ma to celkom námahu priznať si to sama pred sebou.

Ako dieťa som sa ale nemýlila. Prišla som sem zmeniť svet, ale ten svoj vlastný, keďže všetko to čo vidím vonku je vlastne odrazom mňa samej. To čo ma vždy priťahovalo na práve najviac, bola možnosť meniť veci k lepšiemu, vždy som chcela robiť niečo čo má zmysel. Lenže zistila som, že zmysel má úplne všetko, že v mojom vlastnom svete malo zmysel aj len obyčajné zbieranie pohárov v clube, či obsluhovanie zákazníkov, robenie kávy alebo úprimný úsmev na recepcii. A dnes viem, že presne to bolo pre mňa potrebné, aby som videla skutočný zmysel v tom čo som chcela odjakživa. Potrebovala som nájsť zmysel v tých najobyčajnejších veciach a činnostiach, aby som ho mohla vidieť aj v niečom inom.  Aby to nebolo len dokazovanie si niečoho, ale skutočné vnútorné presvedčenie, že toto je moja cesta. Meniť svet už nechcem, teda nie na obraz ktorý ja považujem za najsprávnejší. Zrejme nechám život nech ma dovedie presne tam kam treba aby som sa dostala. Aj moja detská túžba byť právničkou musela mať svoj zmysel, ako aj fakt, že som jej nasledovaniu viac menej podriadila celý svoj život. Vraví sa, že tým čím sme chceli byť ako deti je naše pravé povolanie hoci občas len symbolicky. Takže tejto cesty sa zatiaľ nevzdávam. Meniť však chcem len to na čo mám dosah svojimi dvomi rukami a nohami a len do takej miery že nebudem zasahovať do cesty iného. Začínam zem vidieť nie plocho ale guľato a tým sa jedna z istôt v mojom živote rozpadá, aby spravila priestor pre niečo lepšie a bližšie ku mne samej. A možno aby ma posunula bližšie k pravde a neskreslenému pohľadu na svet a život.