Každodenné inšpirácie

Je niekedy náročné všímať si bežný život ktorý sa okolo nás odohráva v takej uponáhľanej dobe akej žijeme. Dokonca sa môže stať, že realitu nikdy nekončiacich povinností, neustáleho naháňania sa za niečím prevezmeme natoľko za svoju, že si zabudneme všímať skutočný život. Ten na nás však stále čaká v neustále meniacom sa okamihu a je na nás či mu začneme venovať pozornosť alebo nie.

Začala som si konečne tento jednoduchý život okolo všímať a zistila som, že je plný inšpirácií a krásnych zážitkov.

Po práci som sa prešla do parku, bol krásny slnečný deň, takže si deň vychádzku priam pýtal. Deti, ktorým sa skončilo vyučovanie, sa v skupinkách vinuli cez park. Všetky odeté v rovnošatách, keď ma odrazu zaujalo dievčatko, ktoré ukazovalo spolužiakovi všetko okolo. Na tvári úsmev od ucha k uchu, chlapec ju dychtivo počúval. Tu som si zrazu všimla, že chlapec má pravdepodobne dawnov syndróm. Radosť v jeho tvári však bola úprimná. Decká sa k nemu správali rovnocenne, nevyčleňovali ho, ale ani neľutovali. Vtedy som si uvedomila, že deti sú jedni z najväčších učiteľov, občas im len treba načúvať.

Každodenné radosti a starosti #3

Uplynulé dva mesiace boli celkom zaujímavé. Dostala som sa zo svojho zvláštneho rozpoloženia, hoci aj to vnímam ako potrebné a som za toto obdobie vďačná. Nakoniec hľadala som cestu von a tak sa aj začalo celé moje kreslenie. A vôbec zrejme išlo o jednu z mnohých bodiek za procesom sebapoznávania uplynulých rokov a otvára sa nová kapitola.

Živé kreslenie I.

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Postavy ma bavia kresliť, hoci to nie je vôbec jednoduché. Chodím na živé kreslenie celkom pravidelne takmer každý týždeň. V jednom clube si zaplatíme vstup, môžeme si kúpiť a požičať príslušenstvo a v dvoch miestnostiach nás čakajú modely, ktorí nám po určitú dobu pózujú. Väčšinou ide o 15 - 20 min a potom jednu 40 min. pózu, takže pre mňa je to zatiaľ samozrejme nedostatok času :)

V pozadí nám hrá hudba a ja sa na dve hodiny stratím medzi papierom, uhlíkom a dotvárajúcimi tónmi :)

Nie každý deň je nedeľa a aj moje kresby sa postupne vyvíjajú. Nakoniec len sa učím, zúčastnila som sa len štyroch sešn zatiaľ a sú to moje úplne prvé modely vôbec, takže mám čo robiť na proporciách, časovom rozvrhu, tieňovaní a pod. Hodiny nie sú nikým vedené, takže sa učím skutočne krok za krokom sama od seba :)

I. sešn - žena 40min, muž 20min,

II. sečn - žena 40min, muž 20min

III. sešn - 40min (a občas spravím krok späť)

IV. sešn - žena 40min, muž 15min a 15min.

Deťúrence

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Čiernobiela láska

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Príbeh kreslenia.

Ako už viete začala som kresliť a bola by škoda ak by práve môj blog, ktorý bol prvým krokom k tvorivosti zostal o moje kresby ochudobnený. Všetko je to pre mňa celkom nový svet v ktorom sa hľadám, ktorý mi však veľmi pomáha spoznávať samu seba a posúvať sa vo vývoji zase troška ďalej.

Tak ale ku kresbám...

Tajomný cintorín

Edinburgh je jedným z tých miest, kde môžete nájsť nejedno zaujímavé zákutie. Chodievame s kamoškou behávať neďaleko k rieke, popri ktorej vedie chodník naprieč celým Edinburghom.  

Ako sme naposledy behali, zjavil sa pred nami rozbitý múr a bolo zjavné, že cez dieru sa môžeme niekam dostať. Naša detská duša zaplesala, pretože sme mohli ísť objavovať dáke skryté zákutia. 

Ako hľadím(e) na svet

Existujú minimálne dva pohľady ktorými môžeme na svet pozerať. V jednom je svet miesto plné možností, inšpirácií, radosti a lásky. V tom druhom je miestom plným nepriateľov, miestom, ktoré treba naprávať, pretože ak ho nenapravíme podľa našej predstavy, zdá sa nám, že nevyhovujeme my. A občas sa tieto pohľady striedajú. Ako na svet budeme pozerať záleží na nás, pretože my jediní sme si strojcami šťastia. A toto šťastie často krát neleží vo veciach ktoré máme respektíve nemáme, či sme dosiahli, ale v našom nazeraní na svet. 

Život bez diára

Prešiel už štvrť rok a ja som sa spamätala, že som si asi prvý krát v živote nekúpila diár. A vôbec mi nechýba. Dokonca paradoxne si pamätám udalosti lepšie, viem si lepšie rozvrhnúť čas a venujem ho skutočne dôležitým veciam.

Pozrime si Glasgow

Pred pár týždňami sme sa vybrali na výlet do Glasgowa. Hlavný cieľ bola večerná show Dylena Morena (ktorého som doteraz nepoznala a ani si nevedela zapamätať jeho meno :D), ale išli sme už hneď z rána, aby sme si pozreli mesto. Vždy som mala predstavu o Glasgowe, že ide o škaredé, šedé a priemyselné mesto. Áno Glasgow nie je taký krásny ako Edinburgh, ale aj tu sa dá nájsť niekoľko zaujímavých miest.

Dominantou mesta je dozaista Glasgowská katedrála. Je to nádherné miesto plné inšpirácií, stačí si len sadnúť a chvíľu počúvať.

Zatmenie Slnka a obnovený pôst

Dnes sa dalo pozorovať zatmenie slnka. O 9.35 bola krásne jasná obloha a asi pol hodinu na to, keď všetko skončilo sa dovalili mračná, takže perfektné načasovanie. Zatmenie som pozorovala z nášho bytu. Neviem či to bolo tým, že som bola doma, ale presne v tom čase, keď sa dalo vidieť najintenzívnejšie, akoby stíchlo všetko okolo. Len vtáky lietali okolo slnka, ale v dokonalej tichosti a ja som si užila moment tichosti a mieru.

Nezvládateľné emócie

Posledné mesiace som si prechádzala akýmsi zvláštnym rozpoložením, nakoniec moje posledné články to len dokazujú. Prestala som vyhľadávať spoločnosť ľudí, stiahla som sa do ústrania, mala som ľudí práve dosť v práci. Vo vnútri ležalo niekoľko vecí, ktoré som potrebovala vyriešiť sama so sebou. Až som nakoniec ochorela, aby som sa stíšila na pár dní úplne. Mala som čas byť sama so sebou a pravdu povediac prišla som na mnohé o sebe samej. Už zopárkrát som spomenula, že udalosťami posledných rokov a zrejme predovšetkým tým posledným sa moje základy otriasli a ja opäť hľadám pevnú pôdu pod nohami. Všetko zlé je na niečo dobré a hoci som si prežila zopár chvíľ, kedy ma vlastné city dostali na kolená, našla som vďaka tomu v sebe mnohé o ktorom som ani netušila. Z logicko - rozumovej osoby sa akosi stáva citový a citlivý (čo som nakoniec bola vždy len som túto časť seba poslala do kúta) jedinec a musím pravdu povedať, je to pre mňa niečo nové ale pekné zároveň. Cítim sa ako Alica v krajine zázrakov, kedy neviem čo nové v sebe objavím. Ako keby som sa vrátila do detských čias a mám konečne pocit, že žijem. Rovnaký pocit, ako keď som všetko robievala s nadšením, len pre samotnú činnosť, nie pre jej účel.

Keď sa cítime živí

Ako dieťa či stále pubertiačka som veľmi emocionálne prežívala všetko čo sa dialo okolo. Je to veď nakoniec normálne v tom čase sa oveľa viac smejeme ale aj plačeme všetko má pomerne vysoký emocionálny náboj. Z akéhosi dôvodu som si po tomto období vybudovala obranný mechanizmus pred svetom, pretože isté skúsenosti boli možno príliš bolestivé a ja som ich citlivo znášala a možno nikdy sama so sebou nespracovala. Vtedy mi ale nenapadlo, že takýmto spôsobom sa ochudobňujem aj o všetky tie pozitívne nabité emócie. Snažila som sa mať svoj život pod kontrolou, robiť veci správne, pozerať sa naokolo, počúvať ostatných, ktorí mi vraveli aká som, či by som mala byť. Nanešťastie niečomu vo vnútri mňa samej som verila odjakživa, v akýsi pocit (niekto to nazýva intuícia, niekto vnútorný hlas, niekto zdravý rozum) ktorý ma vždy nasmeroval správnym smerom. Nie vždy som rozumela tomu čo robím ani prečo to robím, nie vždy tomu rozumeli ľudia okolo dokonca by som povedala, že až nechápali a možno stále nechápu čo stváram so svojím životom, ale s odstupom času sa všetky rozhodnutia ukázali byť pre mňa samú správnymi, pretože som sa vďaka nim niekam posunula, či stretla ľudí, ktorí ma niekam posunuli. Nie vždy všetko vychádza v živote podľa plánu, zrejme tu nie sme od toho, aby sme mali život pod kontrolou a už vôbec nie aby sme mali pod kontrolou životy iných. Mala som v tom však oveľa jasnejšie keď som bola mladšia, kedy ešte nie sme natoľko ovplyvnení (ja to nazývam) systémom. V istom momente sa však akosi začíname tomuto systému podriaďovať, pretože sme odvšadiaľ k tomu tlačení. Začíname viac uvažovať rozumovo než pocitovo, to čo nás napĺňalo a bavilo keď sme boli mladší a robili sme to pretože nás to napĺňalo, neuvažovali sme čo s tým ďalej, koľko by nám to vynieslo, či sa to bude páčiť iným, sa akosi stráca do úzadia. Ak sme radi kreslili, prestali sme s tým, pretože to nesúvisí s našou vytýčenou kariérou, ak sme radi spievali či hrali na hudobný nástroj, prestali sme, pretože sme v tom možno neboli až takí dobrí, ak sme radi chodili do prírody na túry, prestali sme, pretože na to nemáme čas a je toľko povinností ktoré musíme stíhať a robiť. Sú predsa dôležitejšie veci v živote, musíme zarábať peniaze, chceme niečo v živote dokázať, musíme zabezpečiť rodinu, mať nový televízor, auto. 

Keď sa z plochej zeme stane guľatá

Čo by sa stalo so svetom a ľudstvom, keby jedného dňa niekto prišiel a nieže by len povedal, ale aj by dokázal že napríklad Darwinova teória je nepravdivá a totálne mylná? Nejdem teraz vôbec rozoberať konšpiračné teórie, že ona možno skutočne mylná je, ale skôr chcem použiť paralelu na svoj vlastný život. Ak by sa niečo také stalo, zavládla by vo svete zrejme dokonalá panika. Zrazu by sa jedna z nemenných istôt o ktorú sa ľudstvo opiera rozpadla a trvalo by istý čas, kým by sa veci dali zase do normálneho režimu. Bolo by potrebné prepísať učebné osnovy, pripustiť že sme sa celý ten čas mýlili a začať odznova. V pohľade na život ľudskej rasy by celý proces predstavoval medzník, ako keď sa prijala teória, že zem je guľatá, ale celý proces prebudovania systému by mohol pre ľudí, ktorých daný čas zasiahne, znamenať jeden ľudský život. Myslím, že tak ako sa menia, vyvíjajú a prebudovávajú rôzne teórie prírodných zákonov či vesmíru sa menia aj teórie nášho jedného ľudského života a nedeje sa to väčšinou z večera do rána.