Deťúrence

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Čiernobiela láska

Pár slov k obrázkom nájdete tu.

Príbeh kreslenia.

Ako už viete začala som kresliť a bola by škoda ak by práve môj blog, ktorý bol prvým krokom k tvorivosti zostal o moje kresby ochudobnený. Všetko je to pre mňa celkom nový svet v ktorom sa hľadám, ktorý mi však veľmi pomáha spoznávať samu seba a posúvať sa vo vývoji zase troška ďalej.

Tak ale ku kresbám...

Tajomný cintorín

Edinburgh je jedným z tých miest, kde môžete nájsť nejedno zaujímavé zákutie. Chodievame s kamoškou behávať neďaleko k rieke, popri ktorej vedie chodník naprieč celým Edinburghom.  

Ako sme naposledy behali, zjavil sa pred nami rozbitý múr a bolo zjavné, že cez dieru sa môžeme niekam dostať. Naša detská duša zaplesala, pretože sme mohli ísť objavovať dáke skryté zákutia. 

Ako hľadím(e) na svet

Existujú minimálne dva pohľady ktorými môžeme na svet pozerať. V jednom je svet miesto plné možností, inšpirácií, radosti a lásky. V tom druhom je miestom plným nepriateľov, miestom, ktoré treba naprávať, pretože ak ho nenapravíme podľa našej predstavy, zdá sa nám, že nevyhovujeme my. A občas sa tieto pohľady striedajú. Ako na svet budeme pozerať záleží na nás, pretože my jediní sme si strojcami šťastia. A toto šťastie často krát neleží vo veciach ktoré máme respektíve nemáme, či sme dosiahli, ale v našom nazeraní na svet. 

Život bez diára

Prešiel už štvrť rok a ja som sa spamätala, že som si asi prvý krát v živote nekúpila diár. A vôbec mi nechýba. Dokonca paradoxne si pamätám udalosti lepšie, viem si lepšie rozvrhnúť čas a venujem ho skutočne dôležitým veciam.

Pozrime si Glasgow

Pred pár týždňami sme sa vybrali na výlet do Glasgowa. Hlavný cieľ bola večerná show Dylena Morena (ktorého som doteraz nepoznala a ani si nevedela zapamätať jeho meno :D), ale išli sme už hneď z rána, aby sme si pozreli mesto. Vždy som mala predstavu o Glasgowe, že ide o škaredé, šedé a priemyselné mesto. Áno Glasgow nie je taký krásny ako Edinburgh, ale aj tu sa dá nájsť niekoľko zaujímavých miest.

Dominantou mesta je dozaista Glasgowská katedrála. Je to nádherné miesto plné inšpirácií, stačí si len sadnúť a chvíľu počúvať.

Zatmenie Slnka a obnovený pôst

Dnes sa dalo pozorovať zatmenie slnka. O 9.35 bola krásne jasná obloha a asi pol hodinu na to, keď všetko skončilo sa dovalili mračná, takže perfektné načasovanie. Zatmenie som pozorovala z nášho bytu. Neviem či to bolo tým, že som bola doma, ale presne v tom čase, keď sa dalo vidieť najintenzívnejšie, akoby stíchlo všetko okolo. Len vtáky lietali okolo slnka, ale v dokonalej tichosti a ja som si užila moment tichosti a mieru.

Nezvládateľné emócie

Posledné mesiace som si prechádzala akýmsi zvláštnym rozpoložením, nakoniec moje posledné články to len dokazujú. Prestala som vyhľadávať spoločnosť ľudí, stiahla som sa do ústrania, mala som ľudí práve dosť v práci. Vo vnútri ležalo niekoľko vecí, ktoré som potrebovala vyriešiť sama so sebou. Až som nakoniec ochorela, aby som sa stíšila na pár dní úplne. Mala som čas byť sama so sebou a pravdu povediac prišla som na mnohé o sebe samej. Už zopárkrát som spomenula, že udalosťami posledných rokov a zrejme predovšetkým tým posledným sa moje základy otriasli a ja opäť hľadám pevnú pôdu pod nohami. Všetko zlé je na niečo dobré a hoci som si prežila zopár chvíľ, kedy ma vlastné city dostali na kolená, našla som vďaka tomu v sebe mnohé o ktorom som ani netušila. Z logicko - rozumovej osoby sa akosi stáva citový a citlivý (čo som nakoniec bola vždy len som túto časť seba poslala do kúta) jedinec a musím pravdu povedať, je to pre mňa niečo nové ale pekné zároveň. Cítim sa ako Alica v krajine zázrakov, kedy neviem čo nové v sebe objavím. Ako keby som sa vrátila do detských čias a mám konečne pocit, že žijem. Rovnaký pocit, ako keď som všetko robievala s nadšením, len pre samotnú činnosť, nie pre jej účel.

Keď sa cítime živí

Ako dieťa či stále pubertiačka som veľmi emocionálne prežívala všetko čo sa dialo okolo. Je to veď nakoniec normálne v tom čase sa oveľa viac smejeme ale aj plačeme všetko má pomerne vysoký emocionálny náboj. Z akéhosi dôvodu som si po tomto období vybudovala obranný mechanizmus pred svetom, pretože isté skúsenosti boli možno príliš bolestivé a ja som ich citlivo znášala a možno nikdy sama so sebou nespracovala. Vtedy mi ale nenapadlo, že takýmto spôsobom sa ochudobňujem aj o všetky tie pozitívne nabité emócie. Snažila som sa mať svoj život pod kontrolou, robiť veci správne, pozerať sa naokolo, počúvať ostatných, ktorí mi vraveli aká som, či by som mala byť. Nanešťastie niečomu vo vnútri mňa samej som verila odjakživa, v akýsi pocit (niekto to nazýva intuícia, niekto vnútorný hlas, niekto zdravý rozum) ktorý ma vždy nasmeroval správnym smerom. Nie vždy som rozumela tomu čo robím ani prečo to robím, nie vždy tomu rozumeli ľudia okolo dokonca by som povedala, že až nechápali a možno stále nechápu čo stváram so svojím životom, ale s odstupom času sa všetky rozhodnutia ukázali byť pre mňa samú správnymi, pretože som sa vďaka nim niekam posunula, či stretla ľudí, ktorí ma niekam posunuli. Nie vždy všetko vychádza v živote podľa plánu, zrejme tu nie sme od toho, aby sme mali život pod kontrolou a už vôbec nie aby sme mali pod kontrolou životy iných. Mala som v tom však oveľa jasnejšie keď som bola mladšia, kedy ešte nie sme natoľko ovplyvnení (ja to nazývam) systémom. V istom momente sa však akosi začíname tomuto systému podriaďovať, pretože sme odvšadiaľ k tomu tlačení. Začíname viac uvažovať rozumovo než pocitovo, to čo nás napĺňalo a bavilo keď sme boli mladší a robili sme to pretože nás to napĺňalo, neuvažovali sme čo s tým ďalej, koľko by nám to vynieslo, či sa to bude páčiť iným, sa akosi stráca do úzadia. Ak sme radi kreslili, prestali sme s tým, pretože to nesúvisí s našou vytýčenou kariérou, ak sme radi spievali či hrali na hudobný nástroj, prestali sme, pretože sme v tom možno neboli až takí dobrí, ak sme radi chodili do prírody na túry, prestali sme, pretože na to nemáme čas a je toľko povinností ktoré musíme stíhať a robiť. Sú predsa dôležitejšie veci v živote, musíme zarábať peniaze, chceme niečo v živote dokázať, musíme zabezpečiť rodinu, mať nový televízor, auto. 

Keď sa z plochej zeme stane guľatá

Čo by sa stalo so svetom a ľudstvom, keby jedného dňa niekto prišiel a nieže by len povedal, ale aj by dokázal že napríklad Darwinova teória je nepravdivá a totálne mylná? Nejdem teraz vôbec rozoberať konšpiračné teórie, že ona možno skutočne mylná je, ale skôr chcem použiť paralelu na svoj vlastný život. Ak by sa niečo také stalo, zavládla by vo svete zrejme dokonalá panika. Zrazu by sa jedna z nemenných istôt o ktorú sa ľudstvo opiera rozpadla a trvalo by istý čas, kým by sa veci dali zase do normálneho režimu. Bolo by potrebné prepísať učebné osnovy, pripustiť že sme sa celý ten čas mýlili a začať odznova. V pohľade na život ľudskej rasy by celý proces predstavoval medzník, ako keď sa prijala teória, že zem je guľatá, ale celý proces prebudovania systému by mohol pre ľudí, ktorých daný čas zasiahne, znamenať jeden ľudský život. Myslím, že tak ako sa menia, vyvíjajú a prebudovávajú rôzne teórie prírodných zákonov či vesmíru sa menia aj teórie nášho jedného ľudského života a nedeje sa to väčšinou z večera do rána.

PRÍBEHY Z KAVIARNE - Stret s americkou "hlúposťou"

V kaviarni som pracovala s mladou Američankou, budem ju volať Pantene, keďže sa jej meno dokonale rýmuje so šampónom :). Občas sme sa zvykli porozprávať ona bola zvedavá na moje rodné korene ako aj ja na tie jej. Je taký mix viacerých kultúr, keďže každý z rodičov pochádza z inej národnosti. Jej rodina nie je kompletná, žije s maminkou a tatko žije v Taliansku. Určite jej však táto multikultúrnosť v koreňoch viac pridala ako ubrala, keďže sa živo zaujíma aj o všetko iné ako len americké. Raz sa naša konverzácia ubrala až k „americkej hlúposti“. Väčšina z nás Američanov považuje za ľudí, ktorí toho rozumu veľa nepobrali, keďže nevedia o Európe takmer nič, históriu ovládajú len tú ich a tak trocha si myslia, že sú pupok sveta a ten zvyšok nestojí za zmienku. Vždy som sa aj ja udivovala, hoci zovšeobecňovanie nemám veľmi rada, z akého dôvodu sú takí ignoranti, pretože na druhej strane sú to veľmi milí, veselí a ústretoví ľudia. Takže cielený nezáujem mi tam akosi nikdy nesedel. Pantene sama uznala, že Američania sú ignoranti. Ako sme sa tak rozprávali, konečne som pochopila prečo je tomu tak.

Každodenné radosti a starosti #2

Jednou z veľkých zmien je nová práca. Už viete že robím v kaviarni a táto práca ma momentálne baví a napĺňa. Lenže tam kde som bola doteraz som mala zase raz šťastie na „crazy“ šéfa, ktorého neželám naozaj nikomu. Viete to sú tie typy ktoré vidia vinníka vždy v druhom nikdy nie v sebe, majú o sebe pocit že sú najlepší a neomylní, hoci robia chyby ako každý iný, vyzdvihujú všetky svoje skutky a nikdy si nevšimnú skutok iného ak ho vyslovene neupozorní a jednoducho prototyp nešťastného človeka vo vnútri a v živote, ktorí si celú svoju frustráciu vybíja na svojom okolí. Je ťažké s takýmito ľuďmi vychádzať a komunikovať, vedia byť veľmi zlí a trafiť na najcitlivejšie miesta. Hoci sa ho vážne snažím rešpektovať ako človeka, neodsudzovať, neposudzovať, nehnevať sa je to pre mňa neuveriteľne ťažký oriešok. Po troch mesiacoch full – time a všetkých existenčných a praktických problémoch, ktoré mi táto osobnosť priniesla do života som si povedala, že jednoducho stačí. Zaslúžim si niečo lepšie. Začala som si teda hľadať novú prácu, deň na to mi šéf povedal, že kaviareň predáva tak asi spravím lepšie ak si budem hľadať novú prácu, takže stopercentné načasovanie. Po zopár poslaných životopisoch som absolvovala interview hneď aj trial shift, ktorú som si náramne užila a dostala som prácu :) Edinburgh si zrejme ešte neželá aby som odišla, keď to šlo tak hladko. Budem robiť síce opäť v kaviarni ale tento krát zdá sa pre solídnu spoločnosť, naučím sa veľmi veľa o káve ako aj latte art a budem zase chviľku robiť niečo čo ma nakoniec momentálne naozaj baví. Veľmi dúfam, že budem môcť opäť z práce odchádzať minimálne s neutrálnou náladou, aby som voľný čas mohla venovať veciam, ktoré ma zase posunú troška ďalej a nevypotrebovala všetku energiu na drámy v práci. Niečo som sa ale zase naučila, od kedy som sa sama za seba postavila šéfov postoj ku mne sa zmenil. Aj napriek jeho momentálnym sladkým rečiam zdá sa že je rád že sa ma zbaví, keďže chce úplne nových zamestnancov v kaviarni na čas do predaja a na tých možno to jeho večné vytáčanie z rovnováhy bude zase platiť.

takéhoto Santu som stretla cez prestávku na mojej trial shift

Kedy sme autentický

Byť sám sebou je fráza omieľaná veľmi často na mnohých miestach. Čo to však v skutočnosti znamená?