Kam kráčaš (Quo Vadis)

Názov knihy: Quo Vadis

Autor: Henryk Sienkiewicz

Vydavateľstvo: Svetová knižnica SME

jazyk: slovenčina

Dátum čítania: august 2013

Quo Vadis som prečítala až na druhý krát. Pomerne zdĺhavý a neprehľadný úvod v rozmedzí asi 100 strán môže spočiatku pôsobiť odstrašujúco, ak sa však do deja začítate, knihu nebudete chcieť nechať tak (ja som sa prvý krát pred pár rokmi jednoducho nezačítala). Je to strhujúci príbeh o ranných kresťanoch, ktorí boli v Ríme prenasledovaní zvrhlou a skazenou spoločnosťou tých dôb. Autor krásne vykresľuje dejinné súvislosti, tento román bol označený ako najvierohodnejšie vykresľujúci rímske časy za čias cisára Nera. Ide teda o historický román, z ktorého sa človek aj čo to priučí. Príbeh je však napísaný ľudsky, pútavo, možno s občas nudnými opismi, bez ktorých, by som si však obraz doby nevedela natoľko predstaviť.

Detoxikačné kúry – čo je klystír?

V prechemizovanej a umelej dobe dneška, kedy bohužiaľ nejeme produkty z čistej prírody, ako naše staré mamy, kedy sa živíme takmer výlučne supermarketovými, pekne vyzerajúcimi, ale málo výživnými potravinami, sa musíme o svoje telo starať aj troška inak, ako len liekmi. Jednou z alternatívnych metód, ktorá je mimochodom spomínaná už v Biblii, sú klystíri. Mnohým sa táto forma očisty bridí a príde im nechutná. Preto som sa rozhodla na základe vlastnej skúsenosti, povedať vám niečo o tejto pradávnej forme očisty tela.

Čo to ten klystír vlastne je?

Budeme sa rozprávať na rovinu, aby nedošlo k dezinformáciám a mali ste všetci jasnú predstavu o čo sa vlastne jedná. V medicíne sa zvykne klystír používať, napríklad ak je žena tehotná a je treba vypláchnuť črevá (aby nevytlačila kadečo, keď pôjde na svet bábo). Lekári vám ho však domov nepredpíšu, respektíve, len ak ležíte na lôžku, alebo máte nejakú diagnózu. Klystír sa však používa ako jeden z najlepších foriem prevencie, či pri počiatočných zárodkoch chorôb. Existujú na trhu viaceré preparáty, ale zjednodušene je klystír akási plastová ohybná nádoba, ktorú možno zavesiť a z nej vedie hadička. Zvyčajne majú klystíri na konci kohútik, ktorým možno regulovať tok tekutiny (osobne odporúčam zadovážiť si jedine takýto, pretože tok tekutiny bude potrebné aspoň zo začiatku regulovať).  

Ako klystír funguje?

Existuje viacero spôsobov ako klystír použiť, povieme si o nich pri jednotlivých postupoch, ktoré budeme rozoberať v ďalších článkoch. Zjednodušene sa do neho naleje tekutina, nádobka sa umiestni do výšky ramien a keď sa pustí kohútik, pomocou gravitácie tekutina steká cez hadičku až do našej riťky, kam pred procedúrou nainštalujeme vývod na konci hadičky.

Radosti a starosti uplynulých dní #7

Týždennými radosťami a starosťami to už nemožno nazývať, pretože to do týždňa akosi nikdy nestíham :) Leto sa pomaly končí, ale moje zážitky našťastie ešte nie sú pri konci.

 „Ak nebudeš vedieť, čo robiť, sprav si masérsky kurz,“ poznamenala moja babka. Raz mi babka zavolala, pretože ju pichlo v lopatkách. Má naozaj boľavý chrbát, kríže a asi všetko. Moje tety, ktoré sa o ňu starajú, nevynechajú deň, aby jej od bolesti neuľavili každodenným natieraním. Tento krát som dobehla ja a čuduj sa svete, babke sa môj spôsob viac ako zamlúval. Vraj jej aj seknutie na druhý deň povolilo a po ďalšom dni mojej masáže, sa jej aj konečne uľavilo. A mňa to samozrejme len teší :D

Upiekla som svoj prvý makový závin. A celkom sa mi podaril :)

Každý máme svoje hranice

Pozná to asi každý z nás, že existujú situácie, pri ktorých si overíme vlastné hranice, za ktoré sa nám podarí dostať buď len veľmi ťažko alebo sa to ani nikdy nepodarí. Takmer každý máme svoje hranice. Niekto má ich vzdialenosť posunutú ďalej od seba, niekto bližšie, jednému sa mantinely ukážu v láske inému v profesii, či inej oblasti života. Občas si nedokážeme uvedomiť vlastné hranice, ale vždy sa zapne kontrolka pri hraniciach iných. Začneme ich posudzovať a poučovať, ako by sa mali inak správať, ako by sme to riešili my v ich koži, akí by mali byť. Vždy keď začnem takto uvažovať zapne sa moja kontrolka: „Eva, chceš rozšíriť hranice niekomu, kým ty sama nie si, nevieš prečo sa správa ako sa správa! Chceš riešiť hranice, ktoré nie sú tvoje!“ Môžeme človeku poradiť, ak o našu radu stojí, ale tlačiť ho do našej predstavy, ako by mal veci riešiť nie je podľa mňa šťastná stratégia. Môže sa totiž stať, že sa to proti nám obráti, že ho v konečnom dôsledku dotlačíme niekam, kde vôbec nemal byť a ešte mu priťažíme. Jednoducho nie je to náš boj a nemôžeme ho vyhrať za niekoho iného.

Slovák si s Chorvátom porozumie

Chorvátsko som navštívila po viacerých rokoch a hoci sa stáva synonymom slovenskej dovolenky na rýchlo, neľutovala som ani chvíľku. Ubytovanie sme si našli u milého staršieho bezdetného chorvátskeho páru, ktorý nám hneď padol do nôty. Stihli sme spolu povečerať, poobedovať aj ochutnať pravú slivku, či chorvátsku žalúdkovú Travaricu. Mimo to sme si však rečovo celkom porozumeli, keďže sme sa rozprávali čisto slovensko – chorvátsky. Zopár perlí na ktorých sa ešte dnes usmievam sa nám však podarilo z úst vypustiť.

Tak sme sedeli pri vynikajúcom obede, pripravili nám čerstvú a chutnú rybu. Počas jedla sme väčšinu času mlčali, každý vychutnával, ale potom sa rozprúdila medzi nami plodná konverzácia. Starkí boli zvedaví či bývame v stane alebo v dome. Preblesklo mi hlavou, že stan nebude to pod čím ho poznáme po slovensky. Nakoniec sa z toho vykľul byt. Nedalo mi však našich chorvátskych hostiteľov neoboznámiť o význame tohto slova u nás. Vysvetľovanie a pochopenie sme zakončili hurónskym smiechom, pretože nie lenže pod stanom u nás ľudia bežne nebývajú, ale pod šátor (u nás šiator), čo je po chorvátsky stan, by sme sa šli nanajvýš schovať pred dažďom a nie spať.

Týždenné radosti a starosti #6...hm po vyše mesiaci – 2. časť

S Vyvoleným nám prischla taká zvláštna vec. Vždy keď ideme na neznáme miesto, niekde sa musíme stratiť, aby sme sa potom zase našli. Je to aj istá paralela k nášmu vzťahu, čo ho robí o to zaujímavejší a človek nemá vždy istotu čo z toho vylezie :) Tak sa stalo aj cestou do Chorvátska. Ani jeden sme si nenaštudovali cestu, Vyvolený vravel, že veď smer vie, budeme sledovať tabule. Všetko bolo v poriadku až do Mariboru v Slovinsku. Ja som mala autoatlas síce v ruke, ale starý asi desať rokov, takže novopostavená diaľnica vedúca až k moru na ňom samozrejme nebola. Vyvolený vravel, že treba ísť do Rijeky a ako som študovala mapu zdalo sa mi to rovnako ďaleko, či by sme šli cez Zahreb alebo cez Ljubljanu. Po starej ceste by to rovnaká vzdialenosť aj bola, lenže dnes už cez Zahreb vedie diaľnica. Keďže som si pamätala zážitok Vyvoleného, kedy sa chceli vyhnúť Slovinsku a putovali chorvátskymi cestičkami do Zahrebu a samozrejme sa úplne domotali, tak bol pre mňa Zahreb strašiakom, ktorému sa treba vyhnúť. Viedla som nás teda na Ljubljanu. 

Cesta Slovinskom bol nezabudnuteľný zážitok, zaumienila som si navštíviť túto krajinu, ísť pochodiť tie nádherné hory ktorými sme prechádzali a potúlať sa dedinkami, kde sa na každom vŕšku pásli ovečky či kravy. Bol to však aj veľmi vyčerpávajúci zážitok, keďže sme ani jeden celú noc nespali a terigať sa po serpentínových cestičkách, ktoré boli síce skutočne rozprávkové, bolo miestami až o život. Nakoniec sme dorazili do Rijeky, aby sme zistili, že sme do nej ale vôbec nemali ísť. Miestni pri Tescu nás odlifrovali na autostrádu (diaľnicu), ktorou sme sa vracali späť na Zahreb a len niekoľko desiatok kilometrov pred ním nás cesta zobrala smerom na Split k našej konečnej destinácii do Zadaru. Zrejme ste postrehli, že sme si to riadne nadišli, presne o asi 200km. Hlavne, že sme dorazili. 

Týždenné starosti a radosti #6...hm po vyše mesiaci – 1. časť

Naivne som si myslela, že letom mi čas vykročí v ústrety a ja všetko budem krásne stíhať. Hlboko som sa mýlila, nakoľko som tri roky zanedbávala toľko oblastí môjho života, že zrazu naraz nejde všetko, a to už mi zostávajú len dva mesiace, aby som to čo potrebujem doma a tu na SR stihnúť vôbec dorobila. Ale zase klamala by som, keby som povedala, že tie uplynulé týždne neboli zaujímavé, boli, občas mi až sánka dolu padala.

Postretala som opäť zopár ľudkov. Z piva s kamarátkou z gymnázia sa stala kalička do neskorých ranných hodín a ja som neplánovane spala u nej na byte. Zbožňujem stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými si máte čo povedať aj po dlhých pauzách medzi vzájomnými stretnutiami a ktorí sú stále naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Preklábosili sme noc a ona chudinka ráno do roboty. Okaňka (začalo sa mi páčiť dávať môjmu okoliu prezývky) prepáč, že som ti stále neposlala tu detoxikáciu, ale ja som sa k tomu vážne ešte nedostala (raz keď ti ukážem, že toto je ten blog, čo píšem, tak nájdeš dôkaz, že ani sem som nič celý ten čas nedala :P).

Ako som začala s plnením 100 vecí za tisíc a jeden dní

Hneď na začiatok by som rada všetkým odporučila akékoľvek spisovanie plánov (hoci nie na každého to musí mať rovnaký vplyv ako na mňa samozrejme). Zistila som totiž po tých pár mesiacoch jednu podstatnú vec. Tým, že som si plány napísala, zoznam niekoľko krát na začiatku prečítala a ešte prvých pár týždňov poctivo aktualizovala a odškrtávala (nebolo však toho veľa) sa mi tie priania akosi dostali do podvedomia. Keď sa k bodom teraz po pár mesiacoch vraciam, aj som tak troška zabudla čo tam bolo, ich nevedomky plním. Ale pekne po poriadku..

Prečo je dôležité poznať seba samého

Ako by ma osud, Boh, vesmír, život alebo len  jednoducho niečo vyššie a väčšie ako ja sama skúšalo. Venujem sa poslednými dvomi rokmi práci na sebe samej, snažím sa spoznávať hlbšie sama seba do svojho vnútra. Odhaľujem svoje temné stránky, snažím sa ich spracovať, porozmýšľať čo sa dá a vôbec chcem zmeniť a čo je mojou neoddeliteľnou súčasťou, ktorú pre pokoj iných meniť odmietam. A život ma skúša tým viac čím viac samu seba spoznávam, zrejme aby som na niečo ešte nezabudla, aby som poodkryla ďalší komplex a tajomstvo, ktoré skrývam sama pred sebou.

Týždenné radosti a starosti #5

V krátkosti zhrniem vôbec uplynulé týždne, aby som mohla nabehnúť zase na týždennú sumarizáciu. Takže ako viete stále som sa učila, najprv som nezoštátnicovala, našťastie na druhý krát sa to podarilo. Bolo to naozaj náročné, prvý krát som odchádzala s plačom, druhý krát som si povedala, že mi to celé za to nestojí, bude ako bude. Chcela som to mať čím skôr za sebou a podarilo sa. Ttretina však ani na druhý krát nespravila, takže som šťastná, že patrím k tým šťastnejším. Overila som si, že denník budúcnosti a prehrávanie situácie akoby sa práve diala, vážne funguje. Len pozor na želania, pretože ja som si do denníka napísala, že som štátnice urobila, aká som šťastná a budem mať konečne prázdniny už v júni. Prvý termín bol 21. mája a nevydarilo sa. Nech to znie akokoľvek strelene som si istá, že si za to môžem sama, nie len kvôli vedomostiam, keďže som vtedy nevedela všetko a potiahla si zlú otázku, ale aj kvôli nepresnému želaniu :).

Po štátniciach sa začali menšie oslavy a všetko čo som toľkú dobu odkladala ma akosi zavalilo. Mala som pocit, že stíham menej, ako keď som sa len učievala. Bolo treba doháňať články pre firmy, ponavštevovať a postretávať sa so všetkými, ktorých som zanedbávala (stále som všetkých nestihla), vybavovať úrady, ach tie úrady, katastrofa, doháňať domáce práce, ale aj čítať knihy, začať cvičiť, chodiť hrávať volejbal, ísť von so susedkinou fénkou, či konečne začať písať články na svoj blog (áno viem dostávam sa k tomu až teraz :-/).

Poďme ale k poslednému týždňu, nebolo tam toho málo.

Keď bolo ešte krásne, až priveľmi teplo, zašla som si zahrať po asi štyroch rokoch plážový volejbal. Voľakedy som ho hrávala každé leto dennodenne, mala som kondičku a musím sa pochváliť aj mi to občas išlo. Dokonca som absolvovala aj nejaký ten turnaj. Štyri roky sú štyri roky, ak sa k tomu pridá takmer žiadne cvičenie a teda žiadna kondícia, milá Eva po prvom dvanásť bodovom sete má pocit, že dušu vypľuje. Tak som aj v prvý deň skončila, nebola som schopná dohrať ani zápas. Druhý krát to už bolo lepšie, ubehlo zopár dní, bola som v posilovni a čuduj sa svete zrazu som tých zápasov odohrala hneď štyri. Boli troška menej behavé, čo je pravda, ale predsa len som na dobrej ceste k opätovnej kondícii.

Minulý víkend sme mali hneď dve grilovačky. Môj drahý oslavoval okrúhlatiny a moji rodičia sa prvý krát stretli na takejto akcii s tými jeho a bol to fajn večer. Chystáme sa na jeseň preč, takže nebolo od veci ich takto spriateliť. Kvôli môjmu večnému učeniu sme nestíhali ani moje narodeniny a ani narodeniny mojich dvoch tiet, s ktorými mám veľmi dobré vzťahy a celý život sú mi popri mojich skvelých rodičoch ďalšou oporou. Tak sme grilovali po druhé. Opäť fajn rodinný večer, vraj som sa začala zase usmievať. Teda mám aj konečne prečo :D.

Konečne sme sa boli previezť na motorke na dlhšej projížďke. Brázdili sme slovenské hranice, nakukli k susedom Čechom a ja som sa nevedela vynadívať na vŕšky posiate viničmi a zlatými klasmi, ktoré pri západe slnka pôsobili tak romanticky a krásne. Na motorke milujem pocit slobody, to že môžem vdychovať okolité vône a všetko okolo, najmä prírodu, si aj na ceste vychutnávať.

Lunárny Jún

Máj sme skrz moju školu prekročili a hoci sa nám Jún chýli pomaly ku koncu, predsa by som vám rada o jeho vplyvoch na náš organizmus niečo rada povedala, aby sme to o rok mali jednoduchšie. Stále ešte zostáva týždeň dokonca a čo to sa dá dobehnúť.

Jún je mesiacom rozkvitnutých lúk, prichádzajúceho leta a najdlhších dní.

Čínska medicína: (zdroj: Kanyzová, Ž. - Lunárny kalendár Krásnej panej s publikáciou 2013)

V Júni sa venujeme tenkému črevu. Tento dlhý ľudský orgán, ktorý tvorí časť tráviaceho ústrojenstva, patrí práve k tým, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť, pretože cezeň prechádza potrava, často krát nezdravá a črevá majú čo robiť, aby nás od nečistôt ochránili. Je hlavným miestom, kde dochádza k tráveniu a vstrebávaniu potravy.

Ako poznáme, že máme problém?

Májové radosti a starosti

Takže troška oneskorene ale predsa, štátnice za mnou a zase život...začnem pozvoľna s udalosťami uplynulých týždňov... 

 1.       Začínam mať všetko ale dosť na saláme...

      2.       Učím sa..

      3.       Učím sa a zabíjam čas čudnými konverzáciami

Nezoštátnicovala som

Ďakujem veľmi pekne za držanie palcov od všetkých, ktorí si spomenuli, ale bohužiaľ som nespravila. Vytiahla som si jednu otázku, ktorú som nevedela a to bol kameň úrazu. Takže sa učím ďalej. Nespravilo nás v ten deň 9 kusov zo 17, takže dosť blbá bilancia...Len keď ja už nevládzem, mozog protestuje, nechce už vstrebávať nič a všetko zabúda. O dva týždne mám opravný termín, verím, že to vyjde. Och joj posledná skúška tejto školy a nie a nie ju zdolať. Keby som sa na to vyflákla, ale vkuse som sa učila. Asi mám dačo pochopiť a ja to ale vôbec nevidím..Čo som tým chcela...ešte bude chvíľu pauza na blogu, pretože večer po celom dni učenia (keby to šlo aspoň rýchlejšie) padám únavou...dúfam, vám sa darí lepšie.

krátka pauza...čítame sa budúci týždeň

Viem, žiadne príspevky o bylinkách, o lunárnom máji a ani ništ o mne, či aspoň niečo nové na blogu...budúci týždeň mám štátnice a učím sa komplet celé dni od rána až do večera, takže sa sem vôbec nedostanem...ale čítame sa už o týždeň, keď to úspešne zvládnem...tak mi prosím držte palce ;)