Občas si treba dávať pozor

Neviem, či to nazvať šťastím, ochrannou rukou nad mojou osobou alebo len jednoducho vlastným prístupom k veciam a udalostiam, ale dakto mi ho dáva, to robí, alebo si také sama priťahujem.

Bolo tomu tak aj minulý týždeň keď som zo stanice kráčala na autobusovú zastávku. 

Zmeny v živote/Zmeny na blogu

A tak som sa konečne rozhodla. Asi ste si všimli v mojich článkoch, že pričasto spomínam ako nič nestíham. Zistila som, že mám toho asi až priveľa. Stále mám pocit, že je život prikrátky a ja musím stihnúť tóóľko vecí, najlepšie hneď teraz, lebo potom už budem stará a nepoužiteľná. Hm zaujímavé to moje zmýšľanie a filozofia života, však? A tak som sa rozhodla, že svoje aktivity musím jednoducho zredukovať, určiť si priority a na všetko ostatné bude čas neskôr. Fakt je ten, že všetko naraz sa nedá, potom sa robia veci povrchne. Len keď mňa baví neustála zmena a preto skáčem od jedného k druhému. Takto sa však nič poriadne nenaučím!

Čo toto zamyslenie znamená pre môj blog?

Peter Sorát - Pouličný diviak

Hoci by som sa v tomto čase a v toto poobedie mala venovať písaniu bakalárky, nedá mi to a zakiaľ sú dojmy z knihy ešte čerstvé, rozhodla som sa o nej napísať. Pred niekoľkými mesiacmi som už knihu na blogu spomínala, teraz som ju aj konečne prečítala. K počinu napísať článok čím skôr, ma nakopol aj rozhovor mojich starších kolegýň vo firemnej kuchynke, ktorý prebiehal asi takto:

Život je mozaika

Stalo sa vám už niekedy, že ste prežili situácie, ktoré ako keby dotvorili mozaiku vášho života? Situácie, ktoré by sa dali prirovnať k malému sklíčku, ktoré dokonale zapadlo k iným situáciám, ktoré sa vo vašom živote odohrali? 

Výstava Interbueaty/Bioštýl/Ezoterika

Dnes som sa zúčastnila výstavy Interbueaty/Bioštýl/Ezoterika v Bratislavskej Inchebe. Túto výstavu som absolvovala po prvý krát. Moje kroky smerovali do oddelenia bioštýlu a ezoteriky, keďže som na túto oblasť zaťažená :)

Dusené hríbiky (ľahký obed/večera/predjedlo)

Ako som sľúbila ponúkam prvý recept čisto vegetariánskeho rázu, ale za to veľmi chutné jedlo, hlavne pre milovníkov húb. Pôvodný recept som trošičku upravila, uvádzam však jeho zdroj pre nadšencov originality :)

Zoznam prianí/darčekov alebo Wishlist

Pohrávam sa s myšlienkou tohto roku poslať svojim „Ježiškom“ svoj zoznam prianí. Nakoľko nerada vyhadzujem veci a občas sa predsa len stane, že Ježiško prinesie niečo čo sa mi nehodí, „Zoznam prianí“ považujem za skvelú alternatívu. Vyhadzovanie je už trošku extrém, ale koľko krát sa stane, že sa Ježiško jednoducho netrafí do vašich požiadaviek, pretože sa nespýta na vaše želania, respektíve nemá možnosť spýtať sa (bývate ďaleko od seba, sporadické stretávanie sa a pod.), alebo nechcete byť netaktný a darček si vypýtať, hoci v takom prípade bude pre vás „Zoznam prianí“ asi zbytočný. V takýchto prípadoch dostanete síce pekný nový sveter, ktorý zrejme vynosíte, ale vy by ste radšej chceli dáku knihu okolo ktorej chodíte už pekne dlho v kníhkupectve, len je trošku pridrahá na vaše terajšie pomery.

Neviem však ako takýto môj počin príjmu moji blízki. Bude sa im to zdať, že sa vnucujem a dožadujem nejakých vecí a nenechám ich vybrať mi, čo sa im páči? Alebo to príjmu s nadšením, že si so mnou nemusia tohto roku lámať hlavu čo mi kúpiť/podarovať?

Svoj wishlist som si vytvorila tu. Ako taktne dávate najavo svojim blízkym, čo vám kúpiť? Myslíte, že aj toto je alternatíva?

Poďme na "blšák"

                                     
Na povale mám odložené dve obrovské krabice rôznych veľmi, ale aj málo použitých vecí. Sú tam knihy, drobnosti, darčekové predmety a ja viem čo všetko. Krabice som naplnila minulý rok v snahe zmenšiť zaprataný priestor svojej izby rôznymi hlúposťami, ktoré aj tak nijako nevyužívam.

Prečo občas potrebujeme počuť klamstvá?

Mám teraz trošku hektické obdobie. Keď mi vrásky nespôsobuje škola, rodina, ja sama, tak môj priateľ, teda náš vzťah, keďže sme v tom dvaja. Mali sme ťažké začiatky, ja som nemala nikdy čas kvôli škole a svojim záujmom, neskôr do toho prišla choroba, on niektoré veci nechápal, myslel si, že si vymýšľam, jednoducho ma nepoznal. Ani ja v tom nie som nevinne, okrem tvrdošijného presadzovania svojich vecí a záujmov, sa musel vysporiadať s mojou tvrdou hradbou, cez ktorú som nechcela nikoho pustiť a myslela som si, že sa za ňou cítim dobre, isto. Až vďaka nemu sa múry zrúcali a ja, hoci „nahá“, som sa začala cítiť šťastnejšie.

Kulinárske vegetariánstvo alebo vegetariánske kuchárstvo.

Ešte pred pár rokmi som prehlasovala: „Mňa varenie a pečenie nebaví, u nás raz bude variť môj manžel.“ Rôčky ubehli, ja som sa z ťažkej puberty dostala, to pečenie mi k srdcu stále neprirástlo, ale od kedy som (dnes už taká polo)vegetariánka, rada varím.

Páči sa mi miešať chute rôznej zeleniny, korenín a najlepšie na tom je, že mi to chutí lepšie ako voľakedy mäsko. A to som bola riadny mäsožravec a predsa variť mäso ma nikdy nebavilo :)

A tak sme sa museli rozlúčiť....

Mala 77 rokov. Teda vlastne jedenásť, ale ľudskou rečou a prepočítavaním krát 7 presne toľko. Už bola vlastne babička a predsa sa zdá, že len pred nedávnom šantila na poli s palicou. Už jej niet. Je tomu asi mesiac a ja som sa skôr neodvážila slovko napísať.

Chcem ovládať prvú pomoc...ale ako?

Zažili ste niekedy situáciu, kedy vám smrť dýchala na krk, alebo, že ste boli svedkom tragickej nehody? Ako ste sa zachovali? Dokázali ste pomôcť sebe alebo ľuďom, ktorí boli do nehody zainteresovaní? Viem, že ide o pomerne ťažkú a chúlostivú tému, o ktorej sa je možno lepšie nerozprávať, pretože to vyvoláva veľmi smutné a skľučujúce pocity, ale predsa len to risknem, pretože v mojom okolí mi s mojou dilemou pomôcť nevedia.

Dobrovoľníctvo je zaujímavá vec

Dobrovoľníctvo je skutočne zaujímavá vec, len škoda, že je občas pomerne ťažké skĺbiť prácu, štúdium, záujmy s aktivitou pomimo. Je zaujímavé, že v zahraničných (nanešťastie v západných) krajinách sa takmer každá rodina v určitej forme venuje dobrovoľníckej činnosti. U nás je to skôr výnimka. Posledného takmer tri štvrť roka som sa mu venovala aj ja.

Bohužiaľ som to však pre tento školský rok musela nechať, skrz študijné povinnosti, ale hlavne zdravotné problémy. Nakoľko som sa chcela na tomto blogu venovať aj tejto aktivite, rozhodla som sa aspoň v zopár článkoch priblížiť, čo som vlastne v Centre pre deti robila a pevne dúfam, že od septembra budem robiť zase. Nakoľko aj ako dobrovoľník som viazaná istotu formou mlčanlivosti, budem sa snažiť vybrať také situácie, ktoré by v žiadnom prípade nemohli deťom uškodiť.

Zdravie nosíme v prvom rade v hlave

Aby som vysvetlila dlhú pauzu, čo sa môjho blogu týka...

Posledného pol roka bolo jedno z najťažších ale možno aj z najobohacujúcejších období v mojom živote. Mesiace som trpela chorobou, ktorú som si nevšímala a myslela si:: „ veď to prejde“. Po mesiacoch prišlo vytriezvenie: „veď ale asi by som mala navštíviť lekára, čo ak to bude niečo vážne,“ a po tomto výroku nastúpilo zúfalstvo, surfovanie po internete a samoidentifikácia mojej choroby (som vďačná za informovanosť vďaka internetu, ale ak sa to má týkať vašej diagnózy, tak nikdy informácie nehľadajte práve tam). Asi by som sa dokázala presvedčiť aj o tom, že mi chýba jedna noha, hoci by som cítila a videla, že to tak nie je, keďže vďaka informáciám na internete som mala príznaky tých najhorších chorôb.