Peter Sorát - Pouličný diviak

Hoci by som sa v tomto čase a v toto poobedie mala venovať písaniu bakalárky, nedá mi to a zakiaľ sú dojmy z knihy ešte čerstvé, rozhodla som sa o nej napísať. Pred niekoľkými mesiacmi som už knihu na blogu spomínala, teraz som ju aj konečne prečítala. K počinu napísať článok čím skôr, ma nakopol aj rozhovor mojich starších kolegýň vo firemnej kuchynke, ktorý prebiehal asi takto:



„Ja neprispievam nikomu, voľakedy som si kupovala Notabenne, teraz už ani to nie.“

„Keď vidím predávať mladého človeka, vždy si pomyslím, prečo nejde robiť, veď má zdravé nohy a ruky.“

„Občas mám tým mladým chuť povedať, že za rohom je personálna agentúra.“
(otázka je, či by dakto zamestnal človeka bez trvalej adresy, možno občianskeho, na krku s plno exekúciami, ktorý dakedy zakúsil život na ulici, ale to už kolegynka nerieši)

 „Aj my si musíme zarábať na chlieb, prečo oni nie?“

(predaj NotaBenne je prácou, ktorou si zarábajú, nežobrú)

Bol to presne deň po tom, čo som knihu od Petra Soráta dočítala. Čítavala som ju vždy vo vlaku, čiže dákych možno 20 min denne. Keby som ju čítala v kuse, mám ju prečítanú za večer, tak ľahko sa do nej človek zakúsne. Petrov štýl mi veľmi vyhovuje, občas je možno drsnejší, ale tak čo čakáme pri rozprávaní o živote na ulici.

Prečo ma však inšpiroval rozhovor mojich kolegýň. Práve v tejto knihe som sa dozvedela prečo sú podobné názory prejavom len čistej nevedomosti. Väčšina z nás nezakúsila, čo to znamená žiť na ulici a predsa väčšina z nás má svoj názor na podobné osôbky pohybujúce sa po uliciach. Je jedno či sú predajcami, alebo len „chudákmi“ odkázanými na fľašu čúča. Peter veľmi vierohodne a triezvo opisuje nie len svoje skúsenosti z ulice, ale aj príbehy iných „kolegov“.

Občas vám vyhŕknu slzy, ale z väčšej časti sa pri knihe pobavíte a hlavne mnohé si uvedomíte, pretože Petrov štýl je vážne osobitý, je vidieť, že neprepadol zúfalstvu zo svojho osudu a dokázal si v rámci podmienok života zachovať dôstojnosť, dokonca ho ulica mnohému naučila. V knihe sa nedozvieme prečo Peter skončil na ulici, ale ono to vlastne ani nie je také dôležité, dôležitejšie je, že sa dozvieme niečo, k čomu sa bežný človek len tak nedostane. Kedy sme sa s bezdomovcom porozprávali o jeho osude? Kedy sa vôbec dáky bezdomovec s nami chcel rozprávať, keď nás videl pekne oblečených, ponáhľajúcich sa do práce? Z hanby, ľútosti alebo opovrhovania radšej skloníme zrak a ideme ďalej.

Mnohí z nich si za svoj osud môžu sami. Nikto však nie sme supermanmi, nie všetci sme sa narodili do bohatých rodín, nemáme istotu, že nám sa niečo podobné nestane, keď stratíme prácu, prevalcuje nás choroba, prídu exekúcie, vykopne nás rodina, nechá nás naša skutočná láska a tak ďalej. Rôzne príbehy priviedli ľudí na ulicu, mnohí z nich pred tým bezdomovcami opovrhovali, mnohí mali dobrú prácu, milujúcu rodinu.

Na margo konverzácie vyššie, v knihe sa dočítame aj to, že mladý človek, ktorý mal našetrené, tešil sa na novovznikajúcu rodinu, skončil na ulici, pretože ho nevesta nechala. Sám nadával mladým bezdomovcom, aby si šli hľadať prácu. Úbožiak? Že, nám by sa niečo také nikdy nestalo? Prečo sa nevyhrabal, nezačal chodiť zase do práce, našetrené peniaze prepil, miesto kúpy bytu? Jednoducho to nezvládol, príliš veľká rana v jeho živote, stratil zmysel. Ja sama to možno nechápem, ale nie som v koži tohto mladého človeka, aby som ho mohla súdiť.

Áno mnohí sú arogantní, bezdomovectvo sa stalo ich zárobkovou činnosťou a občas je to pre nich jednoduchšie ako pracovať, pretože sú jednoducho leniví. Nuž takým nepomáhajme, ak si sami nechcú pomôcť, ale čo tí ostatní?

Pred dvomi dňami sa ku mne cestou do práce prikmotril pán, ktorý sa rozčuľoval nad paňou vyberajúcou peniažky pred poštou na onkologické deti.

„Všetci po mne len chcú, aby som prispel, kúpil si časopis a podobne.“

„Veď nemusíte prispieť ak nechcete.“

„Ale ja som aj prispieval, ale jednoducho sám zarobím len 800€ a mám deti, pôžičky.“

Pána som chápala, ale aj nie. Ja keď nechcem nedám nikomu nič a nehnevá ma svojou prítomnosťou na ulici. Nemám výčitky, že som neprispela, pretože to jednoducho vždy nejde ani u mňa. Ale nadávať ešte vyberajúcim ľuďom, viesť o nich konverzácie vo firemných kuchynkách a ohovárať ich mi príde také, hm musím použiť toto slovo, úbohé.

Ako som v článku pred tým písala, Petrovu knihu som si kúpila priamo od neho. Teraz som si kúpila ďalšiu, ktorú dám ako darček. Peter si ju rád predáva sám, hoci ju nájdete aj v kníhkupectvách, pretože ho baví rozprávať sa s ľuďmi. Je to múdry človek, hoci žil na ulici. Jeho príbeh je obdivuhodný a pritom jednoduchý, každý z nás ak verí vo svoj sen, tak sa mu raz splní. Ten Petrov bolo písanie kníh. Veril mu, hoci žil kde žil a to už je čo povedať.

Myslím, že kniha by sa mala dostať do rúk každému jednému, možno sa nám troška otvoria oči, začneme sa na veci pozerať z iného uhľa pohľadu, zistíme, že nie je všetko tak ako na prvý pohľad vyzerá. Peter nám mnohé zo života na ulici objasní, vysvetlí, ukáže a ak si ju kúpite priamo od neho (dnes predáva na rôznych častiach BA, ja ho poznám z podchodu pri bratislavskom auparku), dá vám aj venovanie. Kniha stojí 10€ (asi kvôli tomu venovaniu, ale bežne 7€ :D) a ako sám hovorí, veľké percento z predaja nemá, ale chce predávať a písať ďalej. Dnes už Notabenne nepredáva, ani svoj časopis, predáva už len knihu a vždy vás obdarí úsmevom a dobrou náladou, čo ani my „zabezpečení“ často krát vôbec nevieme rozdávať do okolia.

Na záver už len malé konštatovanie. Ja som možno človek empatický, ale kniha sa mi nepáčila pre tento dôvod. Peter vie naozaj písať a kniha sa bude dobre čítať mnohým, nie preto, že ju napísal bezdomovec, ale preto, že ide o skúsenosť, ktorú autor dokáže dať na papier, ktorá čitateľa zaujme a ktorá sa skutočne dá čítať. No a po prečítaní budete aj vy o nepriamu skúsenosť zase troška bohatší. Bude vám to snáď na škodu? J