Absolútna zodpovednosť za všetko

Ako sa tak okolo seba pozerám, nadobúdam pocit, že čím ďalej tým viacej ľudí si uvedomuje svoju zodpovednosť za vlastný život. Áno, stále sú a ešte aj dlho budú tí, ktorí hľadajú vinníkov všade okolo, vyhovárajú sa na okolnosti, na nešťastie a pod. Dokonca ja sama som si doteraz myslela, že som zodpovedná (POZOR nie vinná, sú to dva rozdielne pojmy) len za každý svoj skutok, slovo, dokonca myšlienku a nemôžem sa hnevať, ak všetky tieto veci ktoré robím, majú svoje dôsledky. Tak troška som sa mýlila. Nie som totiž zodpovedná len za svoje vlastné činy a vlastne len za svoj život. Viem ovplyvniť politiku, prírodné katastrofy, vojny, ale aj životy ľudí v mojom okolí, či žijúcich tisícky kilometrov ďaleko. Zdá sa vám to absurdné? Aj mne sa zdalo, ale nakoniec bola pre mňa táto informácia neskutočne oslobodzujúca.

Zrazu sa mi zase mnohé vysvetlilo. Roky sa snažím prísť na odpoveď, ako je to s božím (vesmírnym, nejakým) zásahom, ak napríklad niekto ochorie a vďaka tomu zmení svoj život a paradoxne vďaka chorobe rastie. Potom prišiel niekto, kto zase povedal, že svojím myslením sa dokážeme vyliečiť, stačí sa nastaviť pozitívne. Neneguje sa tým náš rast? Ako to potom je, ako môžem rásť, ak nebudem prežívať aj to negatívne?  Ako to, že niektorí ľudia žijú šťastné životy, sami majú ten pocit a predsa ich postihne ťažká choroba? Do rúk sa mi dostala kniha o zvláštnej Havajskej metóde Ho´oponopono. Počula som o nej už dávnejšie, nič mi však vtedy nepovedala. Vtedy som na ňu jednoducho ešte nedozrela, zrejme až teraz. Naše činy a všetko čo sa v našom živote deje, sú programy preberané z nášho nevedomia. 

V každom okamihu prijímame milióny informácií, ale naše vedomie dokáže spracovať len 20 – 40 podnetov. Zvyšok putuje do nevedomia a formuje nás postupným prepúšťaním takzvaných spomienok, podľa ktorých následne konáme. Na základe toho sa vo vedomí prehrávajú opakujúce sa programy a my nedokážeme rozoznať, čo je len spomienka a čo inšpirácia pre náš rast. Mne takéto vysvetlenie príde logické, pretože to vysvetľuje napríklad tú chorobu. Ak niekto ochorie preto, že mu chorobu zoslalo „božstvo“, je to jeho životná lekcia, ktorú má pochopiť a prežiť. Vďaka nej rastie. Ak však niekto ochorie pretože sa mu neustále znova a znova opakujú programy, nejde o inšpiráciu, ale o spomienku a túto situáciu, konkrétne chorobu, dokáže sám vyliečiť, respektíve k nemu ani nepríde, ak bude napríklad vnútorne pozitívne naladený. Ja to aspoň takto chápem, pretože kniha to vysvetľuje troška zložitejšie. Každý jeden okamih v našom živote sme vytvorili my sami, či už na základe spomienky alebo inšpirácie. Je ťažké rozoznať o ktorú z nich ide.

„Inšpirácia prichádza od božstva, ale spomienka je program kolektívneho nevedomia ľudstva. Program je ako viera, alebo programovanie, ktoré zdieľame s ostatnými, pokiaľ si ho na ostatných všimneme. Našou úlohou je čistiť všetky tieto programy, aby sme sa vrátili do nulového stavu, kde môže pôsobiť inšpirácia.“

Znamená to napríklad, že ak nemám rada istú vlastnosť na svojom priateľovi, tiež ju mám, že ak som nahnevaná, že mi niekto vynadal, ja som v tomto človeku vzbudila nutkanie, aby mi vynadal. Nič neexistuje vonku, všetko sme my vo vnútri. Isté veci sú ťažko pochopiteľné a fakt, že veci okolo seba môžeme chytiť a poťažkať, že máme fyzické telo, nám bránia v tom, aby sme pochopili energie a to čo vlastne v skutočnosti sme. Nakoniec čo sme, kto sme a aká je podstata sveta ani nie sú dôležité, dôležité je počúvať inšpiráciu a spoznávať seba samého. Na to, aby sme ju dokázali počúvať musíme vyčistiť programy a spomienky. S tým nám pomáhajú štyri vetičky – ospravedlňujem sa ti, prosím odpusť mi, milujem ťa, ďakujem ti. Nehovoríme to nikomu vonku, hovoríme to sebe, pretože sme zodpovední za to, aký je niekto iný. Zodpovední sme práve preto, že sa konkrétne nás jeho správanie dotýka a je nám zrkadlom. To zlé čo v sebe má, máme aj my.

Absolútna zodpovednosť za každý okamih v živote pre mňa znamená, že absolútne všetko môžem zmeniť a to je krásne. Už pri čítaní knihy som začala metódu používať. Jednoducho keď sa vyskytol problém, vety som začala opakovať, uvedomovala som si, že som ja za ten problém zodpovedná a jednoducho som to takto očisťovala. Na môj údiv sa stalo niekoľko zaujímavých vecí.

S Vyvoleným sa hádame za blbosti. Občas to nechápem, prečo sa dokážeme takto hádať, ak si tak neuveriteľne rozumieme a sme naladení na jednej vlne. Vždy, keď sme si začali vyčítať a za niečo sme sa zase povadili, jednoducho som si vravela tieto vety. On sa mi vzápätí ozval, čo nikdy nerobieval, alebo uznal, že spravil chybu, či naopak, mne došlo, že som to troška prehnala. Zrkadlili sme si vzájomne čo má ten druhý a to čo zrkadlil on mne, som vďaka očisteniu pochopila. Preto to zmizlo. V škole mi na študijnom povedali, že si mám prísť zapísať známky, lenže profesori boli v ten deň v škole jeden ráno o desiatej a ďalší po obede o tretej. Pre mňa to znamenal komplet zabitý deň a neviem, čo by som v Trnave päť hodín medzi tým robila, hlavne keď sa už potrebujem začať učiť na štátnice. Tak som sedela na kresle v škole a rozmýšľala nad tým, aké je to hlúpe, že takto musím prísť. Potom ma napadlo Ho a začala som si v súvislosti s týmto problémom v mysli vety opakovať. Len tak, sama som netušila, či to pomôže. Zrazu mi volala teta zo študijného, že mám jej priniesť index, ak som ešte v škole a ona to za mňa na druhý deň vybaví. Bola som užasnutá, pretože som jej nič také, že by mi to mohla ona zapísať, nepovedala a ona zrazu sama od seba toto. Skúšky som myslím tiež spravila aj vďaka Ho, pretože vedomosti som síce mala, ale za iných okolností by som bola v takom strese, že by som to proste nedala. Ešte s mojím nedobrým postojom ku škole. Začala som tento svoj postoj očisťovať a na skúšky som išla v relatívne veľkom pokoji a všetko dopadlo vynikajúco (inak použila som na ne aj denník budúcnosti a hoci s drobnými obmenami sa to tak aj splnilo). S Vyvoleným sme mali istý problém v našom vzťahu už od jeho počiatku. Myslím, že časom by náš vzťah mohol na základe neho stroskotať a ja som nevedela čo spraviť, aby sme ho vyriešili. Začala som ho čistiť v jeden večer cestou vlakom a problém zrazu zmizol, verím, že natrvalo. Blok sama v sebe, ktorý on vo mne vyvolával, sa jednoducho stratil, pretože som nielen pochopila, že šlo o mňa, ale som sama sebe odpustila. Všetko čistím čo ma napadne, aj keď nenapadne, vo voľnej chvíli si v duchu opakujem vety, alebo len Milujem ťa a sama nerozumiem tomu čo presne sa deje, ale je to úžasné. Keď sme boli na diskotéke, pri tancovaní, ktoré zbožňujem, som si začala vetičky opakovať. Postupne som zostala len pri Milujem ťa a cítila som zo samej eufórie tanca, ale myslím, že aj z opakovaných viet pocit nekonečnej lásky. Prenikala všetkými okolo mňa, mnou, miestnosťou, hudbou. Bolo to neuveriteľné. V ten deň som nebola vôbec unavená, ako bývam po diskotékach vždy, dokonca ani hladná nad ránom, čo inak tiež bývam vždy, neboleli ma nohy z opätkov a ja som bola úplne uvoľnená a neuveriteľne šťastná. Pritom sa nič špeciálne neudialo, čo by bolo iné ako inokedy. Len som si tieto vety stále v duchu hovorila.

Ako vravím je pre mňa veľmi oslobodzujúce prevziať za celý svoj život, každú jednu sekundu, okamih, ľudí ktorí ma stretajú plnú zodpovednosť. Nie každý to však tak vníma a bude vnímať. Vyvolený mi na toto všetko povedal, že prečo on by mal vysielať nejakú lásku k nepriateľovi, či prebrať za jeho činy zodpovednosť, že to nie je jeho problém. Radšej mu bude priať, aby ho zlé čo robí on tiež postretlo. Všetko čo sa okolo nás deje je náš problém a ak sa nás to dotkne istou časťou sme za to zodpovední, pretože inak by sa nás nič nedotklo. Rozum a ego sa však nechcú vzdať svojej vedúcej pozície v nás samých a presviedčajú nás, že by sme sa mali pomstiť, niekomu vynadať a priať zlé, lebo nám je zlé priate. Každému sa vždy všetko vráti, o tom sa tiež už v živote utvrdila, ale nie je v našej réžii ako sa veci vracajú, to nechajme na kompetentnejších. Ak my nevyvíjame voči zlu zlo, tak sa nemôže ďalej množiť a nemôže sa vrátiť opäť k nám. Práve absolútna zodpovednosť je odpoveďou, ako môžeme meniť svet.

Je to ako s tými našimi príbehmi, každý žijeme svoj a pozeráme na svet, len cez priezor nášho príbehu. A príbeh je všetko okolo. Aby sme si splnili svoju úlohu a teda jednoducho žili život a rástli sme, potrebujeme počúvať inšpiráciu. Bez očisty spomienok to nepôjde. Človek, ktorý metódu obnovil a vyučuje ju, behom troch rokov vyliečil ťažko chorých väznených psychiatrických pacientov bez toho, aby na nich použil akúkoľvek terapiu. Vlastne sa s nimi v rámci svojej práce nestretol. Ich choroby, to všetko zlé čo spôsobili, čistil cez seba, pretože bol za ich činy aj on sám zodpovedný, keďže sa naňho obrátili, aby do väzenskej nemocnice prišiel.

Niekto povie, že nežijem v realite a mám na očiach naivné ružové okuliare, ale od kedy vnímam realitu práve týmto svojim spôsobom, že si ju tvoríme my sami a vo svojom vnímaní sa zdokonaľujem, moja realita je skutočne oveľa krajšia. Pre každého z nás je však inokedy vhodný čas pre pochopenie.