Každý máme svoje hranice

Pozná to asi každý z nás, že existujú situácie, pri ktorých si overíme vlastné hranice, za ktoré sa nám podarí dostať buď len veľmi ťažko alebo sa to ani nikdy nepodarí. Takmer každý máme svoje hranice. Niekto má ich vzdialenosť posunutú ďalej od seba, niekto bližšie, jednému sa mantinely ukážu v láske inému v profesii, či inej oblasti života. Občas si nedokážeme uvedomiť vlastné hranice, ale vždy sa zapne kontrolka pri hraniciach iných. Začneme ich posudzovať a poučovať, ako by sa mali inak správať, ako by sme to riešili my v ich koži, akí by mali byť. Vždy keď začnem takto uvažovať zapne sa moja kontrolka: „Eva, chceš rozšíriť hranice niekomu, kým ty sama nie si, nevieš prečo sa správa ako sa správa! Chceš riešiť hranice, ktoré nie sú tvoje!“ Môžeme človeku poradiť, ak o našu radu stojí, ale tlačiť ho do našej predstavy, ako by mal veci riešiť nie je podľa mňa šťastná stratégia. Môže sa totiž stať, že sa to proti nám obráti, že ho v konečnom dôsledku dotlačíme niekam, kde vôbec nemal byť a ešte mu priťažíme. Jednoducho nie je to náš boj a nemôžeme ho vyhrať za niekoho iného.

Slovák si s Chorvátom porozumie

Chorvátsko som navštívila po viacerých rokoch a hoci sa stáva synonymom slovenskej dovolenky na rýchlo, neľutovala som ani chvíľku. Ubytovanie sme si našli u milého staršieho bezdetného chorvátskeho páru, ktorý nám hneď padol do nôty. Stihli sme spolu povečerať, poobedovať aj ochutnať pravú slivku, či chorvátsku žalúdkovú Travaricu. Mimo to sme si však rečovo celkom porozumeli, keďže sme sa rozprávali čisto slovensko – chorvátsky. Zopár perlí na ktorých sa ešte dnes usmievam sa nám však podarilo z úst vypustiť.

Tak sme sedeli pri vynikajúcom obede, pripravili nám čerstvú a chutnú rybu. Počas jedla sme väčšinu času mlčali, každý vychutnával, ale potom sa rozprúdila medzi nami plodná konverzácia. Starkí boli zvedaví či bývame v stane alebo v dome. Preblesklo mi hlavou, že stan nebude to pod čím ho poznáme po slovensky. Nakoniec sa z toho vykľul byt. Nedalo mi však našich chorvátskych hostiteľov neoboznámiť o význame tohto slova u nás. Vysvetľovanie a pochopenie sme zakončili hurónskym smiechom, pretože nie lenže pod stanom u nás ľudia bežne nebývajú, ale pod šátor (u nás šiator), čo je po chorvátsky stan, by sme sa šli nanajvýš schovať pred dažďom a nie spať.

Týždenné radosti a starosti #6...hm po vyše mesiaci – 2. časť

S Vyvoleným nám prischla taká zvláštna vec. Vždy keď ideme na neznáme miesto, niekde sa musíme stratiť, aby sme sa potom zase našli. Je to aj istá paralela k nášmu vzťahu, čo ho robí o to zaujímavejší a človek nemá vždy istotu čo z toho vylezie :) Tak sa stalo aj cestou do Chorvátska. Ani jeden sme si nenaštudovali cestu, Vyvolený vravel, že veď smer vie, budeme sledovať tabule. Všetko bolo v poriadku až do Mariboru v Slovinsku. Ja som mala autoatlas síce v ruke, ale starý asi desať rokov, takže novopostavená diaľnica vedúca až k moru na ňom samozrejme nebola. Vyvolený vravel, že treba ísť do Rijeky a ako som študovala mapu zdalo sa mi to rovnako ďaleko, či by sme šli cez Zahreb alebo cez Ljubljanu. Po starej ceste by to rovnaká vzdialenosť aj bola, lenže dnes už cez Zahreb vedie diaľnica. Keďže som si pamätala zážitok Vyvoleného, kedy sa chceli vyhnúť Slovinsku a putovali chorvátskymi cestičkami do Zahrebu a samozrejme sa úplne domotali, tak bol pre mňa Zahreb strašiakom, ktorému sa treba vyhnúť. Viedla som nás teda na Ljubljanu. 

Cesta Slovinskom bol nezabudnuteľný zážitok, zaumienila som si navštíviť túto krajinu, ísť pochodiť tie nádherné hory ktorými sme prechádzali a potúlať sa dedinkami, kde sa na každom vŕšku pásli ovečky či kravy. Bol to však aj veľmi vyčerpávajúci zážitok, keďže sme ani jeden celú noc nespali a terigať sa po serpentínových cestičkách, ktoré boli síce skutočne rozprávkové, bolo miestami až o život. Nakoniec sme dorazili do Rijeky, aby sme zistili, že sme do nej ale vôbec nemali ísť. Miestni pri Tescu nás odlifrovali na autostrádu (diaľnicu), ktorou sme sa vracali späť na Zahreb a len niekoľko desiatok kilometrov pred ním nás cesta zobrala smerom na Split k našej konečnej destinácii do Zadaru. Zrejme ste postrehli, že sme si to riadne nadišli, presne o asi 200km. Hlavne, že sme dorazili. 

Týždenné starosti a radosti #6...hm po vyše mesiaci – 1. časť

Naivne som si myslela, že letom mi čas vykročí v ústrety a ja všetko budem krásne stíhať. Hlboko som sa mýlila, nakoľko som tri roky zanedbávala toľko oblastí môjho života, že zrazu naraz nejde všetko, a to už mi zostávajú len dva mesiace, aby som to čo potrebujem doma a tu na SR stihnúť vôbec dorobila. Ale zase klamala by som, keby som povedala, že tie uplynulé týždne neboli zaujímavé, boli, občas mi až sánka dolu padala.

Postretala som opäť zopár ľudkov. Z piva s kamarátkou z gymnázia sa stala kalička do neskorých ranných hodín a ja som neplánovane spala u nej na byte. Zbožňujem stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými si máte čo povedať aj po dlhých pauzách medzi vzájomnými stretnutiami a ktorí sú stále naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Preklábosili sme noc a ona chudinka ráno do roboty. Okaňka (začalo sa mi páčiť dávať môjmu okoliu prezývky) prepáč, že som ti stále neposlala tu detoxikáciu, ale ja som sa k tomu vážne ešte nedostala (raz keď ti ukážem, že toto je ten blog, čo píšem, tak nájdeš dôkaz, že ani sem som nič celý ten čas nedala :P).