pondelok, 19. augusta 2013

Každý máme svoje hranice

Pozná to asi každý z nás, že existujú situácie, pri ktorých si overíme vlastné hranice, za ktoré sa nám podarí dostať buď len veľmi ťažko alebo sa to ani nikdy nepodarí. Takmer každý máme svoje hranice. Niekto má ich vzdialenosť posunutú ďalej od seba, niekto bližšie, jednému sa mantinely ukážu v láske inému v profesii, či inej oblasti života. Občas si nedokážeme uvedomiť vlastné hranice, ale vždy sa zapne kontrolka pri hraniciach iných. Začneme ich posudzovať a poučovať, ako by sa mali inak správať, ako by sme to riešili my v ich koži, akí by mali byť. Vždy keď začnem takto uvažovať zapne sa moja kontrolka: „Eva, chceš rozšíriť hranice niekomu, kým ty sama nie si, nevieš prečo sa správa ako sa správa! Chceš riešiť hranice, ktoré nie sú tvoje!“ Môžeme človeku poradiť, ak o našu radu stojí, ale tlačiť ho do našej predstavy, ako by mal veci riešiť nie je podľa mňa šťastná stratégia. Môže sa totiž stať, že sa to proti nám obráti, že ho v konečnom dôsledku dotlačíme niekam, kde vôbec nemal byť a ešte mu priťažíme. Jednoducho nie je to náš boj a nemôžeme ho vyhrať za niekoho iného.

Inokedy si zase uvedomíme vlastné hranice, ale bagatelizujeme ich spôsobom, že v situácii, kde niekto tie svoje prekročiť nedokáže, by sme to my dokázali. Zabúdame však na niečo podstatné, že on tie hranice má celkom inde nastavené a tam kde mi nedokážeme on by možno dokázal. Nanešťastie na svete neexistujú dvaja s rovnakými skúsenosťami, výchovou, vlastnosťami, rebríčkom hodnôt, takže je veľmi nerozvážne myslieť si, že tak ako niečo riešime my dokáže riešiť aj niekto iný. Hranicami nemusia byť vždy „vážne (rozumej spoločnosťou na vážnosti odsúhlasené)“ veci, ale aj bežné „banality“. To čo je pre jedného vážnou vecou, iný môže pokladať za úplnú hlúposť a naopak. Kde jeden nedokáže prekonať sám seba a vystúpiť na pódium, iný si nedokáže stáť za vlastným názorom a ďalší sa za seba postaviť, ak mu je krivdené. Ďalší možno len nevie ukočírovať vlastný tok myšlienok, či rozprávať jasne a stručne alebo zaspať bez svetla. Je to dané jeho pohľadom na seba samého, na svet, tým čo mu bolo vštepované, čo jeho myseľ považuje za dôležité. Ja mám napríklad veľmi nízky prah trpezlivosti a to aj v situáciách, kde by bolo pre mňa lepšie trpezlivo čakať a nereagovať. Rovnako na seba vzťahujem hrozne veľa vecí a vypustených slov. Ale aj to ku mne patrí. Môže sa to zdať výhovorka, brať sa taký aký naozaj sme s dobrým aj zlým, hoci by sme mohli spraviť niečo pre ich zmenu. Áno môžeme vždy, ale musíme to chcieť my sami a hlavne pôjde to oveľa ľahšie, ak si naše mantinely priznáme a uvedomíme. Ak sa s nimi naučíme žiť, oni sa možno samé vyparia. Prestaneme s nimi totiž bojovať a ich sila sa vytratí.

Motto „Ži a nechaj žiť“ sa mi páči čím ďalej viac. Možno by som za seba doplnila, nechaj žiť také aké to je, nesnaž sa to meniť a korigovať. Fu ťažká úloha, pre mňa určite. Vždy ma pri tomto výroku napadne, že ja sama nedokážem nechať žiť. Ospravedlňujem si to tým, že určití ľudia nekonajú správne. Čo ale robím? Korigujem, pretože si myslím, že mám patent na rozum. Ale ja ho nemám. Jediné čo môžem spraviť je pozorovať a robiť si svoju robotu, ktorú som prišla na tejto planéte vykonať. Nemám na mysli profesiu, ako ľudský význam slova. Či sa niečo alebo niekto zmení mojou zásluhou je nepodstatné, podstatné je či sa zmením ja svojou vlastnou zásluhou. Vlastne ani tak nie. Podstatné je čo sa naučím vlastnou skúsenosťou, nemusím sa zmeniť, len pochopiť. Preto sa nám v životoch deje čo sa deje, preto máme hranice, ktoré treba prekročiť, aby sme pochopili a naučili sa. Okolie to za nás neurobí a ani mi za nikoho iného a preto sú tie mantinely len a len naše.

Nakoniec, môžeme ich aj kedykoľvek zrušiť, oni totiž v skutočnosti neexistujú, len my sme si ich vytvorili. Zrejme aby sme sa nenudili, tak sa hrajme s tými našimi a hranice ostatných nechajme zase im. 

2 komentáre:

  1. Ži a nechaj žiť. Tým sa riadim celý život. Nikdy som sa nesnažila nikoho meniť.....napr. mojich priateľov ....mojich príbuzných až na jednu vynimku moju sesternicu(ta by si mohla stupit do svedomia :D). Viem, ze ked budem niekomu nieco nakazovat nema zymsel ...podla mna to este zhorsim tym, ze sa bude proti tomu burit. Zmena je mozna len v nas samych dokial si to neuvedomime ostaneme takí akí sme.
    Preto ak vytvaram s niekym priatelsky alebo partnersky vztah snazim sa ho akceptovat taky aky je ...ak sa mi nieco nepaci vyjadrim sa pokojnym hlasom, ale nesnazim sa na neho/ňu tlacit. Neocakavam ze sa zmeni bud akceptujem a ostanem s nim alebo ho necham dalej ist svojou cestou ale nie spolu so mnou. Krikom a nakazovanim clovek nic nevyriesi len to posilni....aj ked nie som v tom velmi ukazkový priklad, citim zmenu aspon vo mne .....a stale sa to snazim vstiepit aj okoliu...pokojným hlasom :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. to je vážne super, že cítiš sama v sebe zmenu a on sa človek aj sám sabe zrazu začne akceptovať...pravdu povediac aj ja to tak mám..kamarátov, rodinu, priateľov sa nesnažím meniť, keď sa mi niečo nepáči poviem im, ale je už na nich čo spravia..a áno vždy sa dá nechať ísť vlastnou cestou..horšie je to s cudzími ľuďmi, kde mám pocit že majú nesprávny názor na vec a nechcú počúvať iný, len si vo vlastnom hovieť..vtedy ma napadá, že ten patent na rozum ale nemám a nemôžem nikomu nič vnucovať..a ďalšia vec je ak sa snaží určité správanie niekto vnútiť mne, pretože on to tak robí a pokladá za najlepšie..nuž je to zložité..po pravde ja sa učím nechať žiť, avšak s istými ľuďmi, názormi a okolnosťami to akosi stále neviem.

      Odstrániť