Týždenné starosti a radosti #6...hm po vyše mesiaci – 1. časť

Naivne som si myslela, že letom mi čas vykročí v ústrety a ja všetko budem krásne stíhať. Hlboko som sa mýlila, nakoľko som tri roky zanedbávala toľko oblastí môjho života, že zrazu naraz nejde všetko, a to už mi zostávajú len dva mesiace, aby som to čo potrebujem doma a tu na SR stihnúť vôbec dorobila. Ale zase klamala by som, keby som povedala, že tie uplynulé týždne neboli zaujímavé, boli, občas mi až sánka dolu padala.

Postretala som opäť zopár ľudkov. Z piva s kamarátkou z gymnázia sa stala kalička do neskorých ranných hodín a ja som neplánovane spala u nej na byte. Zbožňujem stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými si máte čo povedať aj po dlhých pauzách medzi vzájomnými stretnutiami a ktorí sú stále naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Preklábosili sme noc a ona chudinka ráno do roboty. Okaňka (začalo sa mi páčiť dávať môjmu okoliu prezývky) prepáč, že som ti stále neposlala tu detoxikáciu, ale ja som sa k tomu vážne ešte nedostala (raz keď ti ukážem, že toto je ten blog, čo píšem, tak nájdeš dôkaz, že ani sem som nič celý ten čas nedala :P).

V našej malebnej dedinke na Záhorí sa každoročne na hody koná hodový jarmok. Nájdete tam všakovaké hlúpostičky, kamienky, prívesky, drevenú výrobu, medové výrobky, ale predovšetkým trhové šatstvo. Dedina sa vždy zíde, pozdraví všetkých susedov a známych, zájde si miesto nedeľňajšieho obedu na pečienku, popočúva dychovku a ide domov. Po pravde ja sama tieto akcie až tak veľmi nemusím, ale s našimi sme sa vybrali na obed a nakoniec nám to všetkým dobre padlo.

Uplynulé týždne boli bohaté predovšetkým na výlety. Začalo to výletom do Slovenského raja. Mám naozaj rada Slovensko a priznám sa nepochodila som po ňom zase až tak veľa. Preto keď mi holka z antidiskriminácie (jedna z tých, čo sme sa naposledy stretli) povedala, že by rada šla, len nemá ísť s kým, úpenlivo som nad výletom rozmýšľala až sme sa dohodli, pridali sa ešte ďalší ludkovia a my sme vyrazili smer Poprad a Čingov. Boli to fajn strávené dni, kde fakt, že som poznala len ju nehral rolu, nakoľko sme si myslím všetci celkom sadli. Nakoniec sme absolvovali len jednu túru, keďže ďalší deň nás chytila búrka. Fúha nebolo mi vtedy všetko jedno, utekať po poli do dediny, keď nad nami blesky rozohrali hlavnú hru. Bola to dostatočná dávka adrenalínu na najbližšie zrejme aj roky. O turistických potulkách rajom sa však chystám na samostatný článok.

Vyvolený mal tri týždne dofču, takže som sa plne snažila venovať práve jemu. Klasicky sme prevetrali motorku a to rovno výletom až k Topolčanom na pstruhy, ktoré vám vylovia priamo z rybníka. Bol to super deň, cesta bola ozajstným zážitkom, keďže boli práve dni žní a my sme na motorke nasávali vôňu obilia a obdivovali obrovské kombajny, pred ktorými klásky nemali možnosť úniku. 

Cez Trstín, Vrbové až k Nemečkám, kde sa pstruháreň nachádza, sme prechádzali skutočne krásnym krajom, kde aj obyčajné polia a dedinky sa menia na rozprávkovú krajinu. Výlet sme si nakoniec predĺžili nakoľko sme sa rozhodli s Vyvoleným zostať spať na Duchonke. Nikdy sme tam ani jeden neboli a boli sme zvedaví čo zostalo z generáciou našich rodičov toľko ospevovaného rekreačného strediska. Ako asi všetky „komunistické“ strediská podobného druhu aj tu sa podpísal zub času a z chát, diskoték a kempistických cestičiek sa pomaly ale iste stávajú len ruiny. Stále tam nájdete zblúdilcov alebo skôr miestnych, ktorí sa snažia nevšímať si skazu, ktorá tam rozmáha svoje pazúriská, ale inak sa okolie Duchonky mení na mestečko duchov po ktorom zostanú len spomienky. Našli sme si penzión pri vode, novopostavený aj s diskotékou a nemôžem povedať, že by som ľutovala čas strávený práve tam. Neviem si to však predstaviť ako cieľovú destináciu napríklad letnej dovolenky.

Stihli sme sa ísť člnkovať na jazero, čo bol mimochodom jeden z mojich bodov v 101 prianiach. Strávili sme pekný dník s malým synovcom Vyvoleného a utvrdili sme sa v tom, že deti sú strašne fajn, keď ich máte len požičané :). 

Opäť prišla na návštevu Barcelónčanka, takže sme pokecali a pospomínali a hor sa zase na potuľky, tentokrát na povestný zraz motorkárov Tanec Slnka. Víkend kedy sa zraz konal bol skutočne horúci, takže sme všetci ocenili, že bola tento rok voda v jazere kúpateľná a my sme mali šancu sa medzi koncertmi, či spanilou jazdou vykúpať. Prišli aj „Kiss“ zablékať do mikrofónu, romanticky sme si s Vyvoleným zatancovali pri Nedvědovi, ale mnou najviac očakávaný Queen nakoniec nedorazil. Bola som z toho pomerne rozčarovaná, hlavne ak nastúpila miesto neho kapela, ktorá parodovala asi všetky slovenské a české známe pesničky, v žiadnej sa nevyhla nespočetnému počtu vulgarizmov a text bol tak urážajúci, že sa mi miestami chcelo až zvracať. Takže som si neodpustila pri poslednej pesničke predrať sa až pod pódium a vyšplechnúť na skupinu moje hlasné a výnimočne netolerantné „Fúj“. Jeho volume však zaniklo v dave burácajúcich fanúšikov. Občas ma prekvapuje čo sa ľuďom dnešnej doby páči. Zraz sme si však nenechali pokaziť, do sýtosti sme si užili každý deň a zábavnú noc, aby sme sa totálne vybili a po oddychom dni doma si to namierili na ďalší výlet do Chorvátska.

Ďalší priebeh našej dovolenky a uplynulých týždňov v ďalšej časti :)