Je niekedy náročné všímať si bežný život ktorý sa
okolo nás odohráva v takej uponáhľanej dobe akej žijeme. Dokonca sa môže
stať, že realitu nikdy nekončiacich povinností, neustáleho naháňania sa za
niečím prevezmeme natoľko za svoju, že si zabudneme všímať skutočný život. Ten
na nás však stále čaká v neustále meniacom sa okamihu a je na nás či
mu začneme venovať pozornosť alebo nie.
Začala som si konečne tento jednoduchý život okolo všímať a zistila
som, že je plný inšpirácií a krásnych zážitkov.
Po práci som sa prešla do parku, bol krásny slnečný deň,
takže si deň vychádzku priam pýtal. Deti, ktorým sa skončilo vyučovanie, sa v skupinkách
vinuli cez park. Všetky odeté v rovnošatách, keď ma odrazu zaujalo
dievčatko, ktoré ukazovalo spolužiakovi všetko okolo. Na tvári úsmev od ucha k uchu,
chlapec ju dychtivo počúval. Tu som si zrazu všimla, že chlapec má
pravdepodobne dawnov syndróm. Radosť v jeho tvári však bola úprimná. Decká sa k nemu správali rovnocenne, nevyčleňovali ho, ale ani
neľutovali. Vtedy som si uvedomila, že deti sú jedni z najväčších učiteľov,
občas im len treba načúvať.