nedeľa 28. augusta 2011

Neľakajte sa pre formu môjho blogu :)

Ak by sa náhodou niekto našiel, kto predsa narazil na môj blog, prosím, nech Vás neodradí jeho úprava. Je to môj prvý vlastný blog. Ešte jeden vediem na sme.sk, ale to sa nedá porovnať, keďže viac menej všetko za mňa rieši prevádzkovateľ, teda SME. Ešte sa učím, ako a čo, kam pridať, preto je možné, že chvíľku potrvá, kým dám akú takú formu tomuto blogu. Aj to je dôvod, prečo články zatiaľ nerozdeľujem do viacerých kategórií, veď ich tu ani ešte toľko nemám aby som mohla rozdeľovať :), prečo pôsobí tak fádne a nezaujímavo, prečo sa nesie len v bielo - modrej farbe. Preto prosím o zhovievavosť a trpezlivosť, články, ktoré ste si mali možnosť prečítať sú stále ešte len pokusom, ako nájsť cestu, o čom vlastne chcem a budem na tomto blogu písať. Najprv som mala jasnú predstavu, ktorá sa akosi rozplynula, keď som zistila, že tých vecí o ktoré sa chcem podeliť je trošku viacej. Dúfam, že časom nájdem správnu mieru, cestu, ako nájsť tie ústredné témy, ktorým sa budem chcieť venovať  :)

utorok 23. augusta 2011

Dnes mi prišla akceptácia z Amnesty International



Mojím snom vždy bolo, stať sa právničkou. Síce trošku okľukou za týmto snom si stále idem. Keďže človek sa mení a vyvíja, aj ja som zistila, že právničkou z filmov, ktorou som v desiatich túžila byť, asi nikdy nebudem. Už len preto, že pre takéto právo som sa narodila v nesprávnom štáte. Preto keď som si vyberala predmety do ďalšieho ročníka a v ponuke som videla pomerne široké spektrum predmetov o ľudských právach, neváhala som si ich zapísať.



pondelok 22. augusta 2011

Rozhodla som sa opäť čítať




Či možno lepšie povedané začať čítať. Aj vďaka telke a internetu som toho v živote veľa nenačítala. Povinná literatúra ma obišla, respektíve som sa jej úspešne vyhla a o knihách, ktoré som prečítala nemôžem tvrdiť, že by tvorili také veľké množstvo, aby som bola so sebou spokojná. Až po viacerých rokoch čo som vyšla z gymnázia zisťujem, že som samu seba o veľa ukrátila. Nie že by tá povinná bola tou najlepšou literatúrou, ale asi nie nadarmo by chceli aby sme ju čítali. Ak však neveríte pani učiteľkám, ako som neverila ani ja, tak mňa presvedčil fakt, že pri konverzácii o knihe ku ktorej sa všetci radi vracajú, konkrétne Kto chytá v žite, sa akosi strácam. Preto som sa rozhodla čítať a veľa a nie len to školou povinné.


nedeľa 21. augusta 2011

Prečo píšem, respektíve len začínam

Zistila som, že písanie je niečo ako terapia, aspoň pre mňa. Ja som pacient a moja duša lekár. Poznáte ten pocit, keď sa rozprávate sami so sebou, ale len v duchu. Ak nie tak nevadí, asi som divná, totiž ja to robievam. Dokonca mávame aj hádky, ale len občas. Ale späť k tomu písaniu.