nedeľa, 28. októbra 2012

Občas si treba dávať pozor


Neviem, či to nazvať šťastím, ochrannou rukou nad mojou osobou alebo len jednoducho vlastným prístupom k veciam a udalostiam, ale dakto mi ho dáva, to robí, alebo si také sama priťahujem.
Bolo tomu tak aj minulý týždeň keď som zo stanice kráčala na autobusovú zastávku. 


Cestou ma zastavila dievčina s papierom v ruke a podávala mi pero. Bola hluchonemá, keďže mi ukazovala na papier, kde som sa dočítala, že ide o nejakú asociáciu hluchonemých, okolo plno vlajočiek a tabuľka na podpis, s uvedením adresy a iných osobných údajov. 

Nie som tip človeka, ktorý sa podobnému vyhýba, nie raz som podpísala rôzne petície, ale vždy potrebujem vedieť pod čo sa podpisujem. Ako som držala pero v ruke, zrazu ma premkol zvláštny pocit. Niečo tu nehralo. Viem, ako má vyzerať petícia, viem, že mi tam chýbalo vysvetlenie pod čo sa podpisujem. Žiadne „svojim podpisom chcem upozorniť na žalostnú situáciu hluchonemých ľudí a chcem, aby sa zmenila legislatíva v tomto a v tomto smere...“, napríklad, tam nestálo. Bol tam len názov asociácie, vlajočky krajín a kolónky na moje údaje. Snažila som sa slečny spýtať o čo ide, ale stále ukazovala na papier, kde však nič smerodajné nestálo.

 Zrazu sa pri mne pristavil mladý pár. Chalan začal študovať papier, obrátil sa na mňa a vraví: „Nepodpisujte to.“ Ja nechápavo pozrela, tak pokračoval: „Som policajt, to sú Rumuni, ktorí takto podvodne získavajú kontakty a budú od vás potom mámiť peniaze. Niekde tu je istotne zašitý dáky chlap, ktorý podpisy pozbiera a dôjde možno aj k vám domov vyhrážať sa, že ste sa zaviazali prispieť toľko a toľko.“ No aj som sa zľakla. 

Pero som slečne vrátila a odišla. Kus cesty som mala s mladým párom, tak mi ešte čo to povysvetľovali. Že ich často odchytávajú a zadržiavajú, že sú organizovaná skupina, ak nie aj mafia, že si peniaze môžu vymôcť aj násilným spôsobom, keď vedia kde bývam. „Ešte, že som vás stretla,“ rozlúčila som sa.
Aj takto to v dnešnom svete chodí. Treba si dávať pozor. 

Viete ja viem, že v živote sa vždy všetko vráti (ak nie v tomto tak v ďalšom určite). Asi aj mne sa vrátilo, v tom dobrom, keďže zrazu mladého muža napadlo pristaviť sa pri mne a upozorniť ma, hoci mohol prejsť okolo bez povšimnutia :)




2 komentáre:

  1. Aj my so spolužiakmi sme ich stretli a nepodpísali sme, lebo sme si najprv mysleli, že keď nám ani nevedia povedať, čo máme podpísať... Ale potom sme stretli ešte jednu takú dievčinu, tam sme prišli na to, že je hluchonemá, ale i tak sme ju akosi odignorovali... Aj mi to bolo ľúto :(, ale potom si hovorím... trochu zvláštne, že tie podpisy zbierajú len také vystajlované dievčence... A tým nemyslím, že by hluchonemý človek nemohol byť vystajlovaný, ale vyzerali nejako tak moc vyfintene, aby prosto zapôsobili... Aspoň raz nemusím mať výčitky svedomia, že som nič nepodpísala, nikomu nepomohla...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. :) no vidíš, možno ani pre tie ostatné razy nemusíš...občas zaúraduje intuícia a my ju počúvneme a občas naopak nepočúvneme :)
    Aj keby si za celý život nikomu nič nedala a nepomohla, nič sa nedeje, nemusíš sa za to obviňovať. Každý spraví koľko chce a môže a to je v úplnom poriadku a není dôvod, aby ho za to súdil niekto iný a už vôbec nie my sami seba ;-)

    OdpovedaťOdstrániť