nedeľa 25. októbra 2015

O robení chýb

Robiť chyby je prirodzené, každý z nás to teoreticky vie, ale ak sa pozrieme do praxe, nie vždy sme s týmto výrokom skutočne stotožnení. To je aj môj prípad. Môj blog je dokonalým príkladom toho ako teória v praxi nefunguje. V písaní mávam dlhé pauzy, vždy si nájdem výhovorku, že nie je čas, inšpirácia.V skutočnosti vlastne sabotujem samu seba z jedného prostého dôvodu, že sa bojím robenia chýb. Všetko chce svoj čas, rovnako pochopenie a uvedomenie si. Svojho času som si povedala, že sa na perfekcionizmus vykašlem, nikto predsa nie je dokonalý. Vnútorne som síce prijala fakt, že ľudia okolo robia chyby a ja sa to snažím rešpektovať, veď sa vďaka nim učia, ale ja sama som sa vždy za tie svoje vlastné trestala. Prečo? Lebo som si zvykla, že som „dobré dievčatko“, len ak robím veci „dobre“. Takže na každú kritiku z vonka som reagovala citlivo a emotívne. Otázkou potom je čo je to to „dobre“. Každý z nás má totiž inú definíciu a neexistuje taká, ktorá by platila pre všetkých. Lenže ja ako aj všetci ostatní robíme veci dobre, aj keď sa pomýlime. Bez toho omylu by sme sa možno nepoučili, možno nejde vždy o nás, ale len hrajeme svoju rolu pre pochopenie niekoho iného. Podobne vnútorne so sebou zápasím vo všetkých oblastiach svojho života. Ak spravím chybu, alebo ak mi je vytknuté čo robím, ako sa správam a pod. prestávam byť sama sebou, prestávam sa mať rada taká aká som a tým pádom prestávam byť šťastná a spokojná a moja frustrácia sa začína smerovať von na ostatných. Chyba však nie je v človeku, ktorý vyslal výčitku, ale vo mne, že som ju prijala. A práve vďaka nemu sa trénujem, až mi jedného dňa výčitka vadiť nebude a kúsok zo mňa sa oslobodí. 


Len nedávno som si uvedomila ako stále, hoci sa trénujem už niekoľko rokov, v myšlienkach mnoho krát zachádzam k posudzovaniu iných.  A potom sa čudujem, že som posudzovaná od iných. Skúsenosťami ktoré mi boli do života nadelené som sa naučila jednu dôležitú vec "každý konáme v každej situácii najlepšie ako dokážeme, ak by sme to v danom momente vedeli lepšie tak to tak spravíme". Krásne je to vidieť napríklad pri tvorbe. Začala som malovať len niekoľko mesiacov dozadu, je to činnosť pri ktorej sa cítim spokojná a šťastná. Ale samozrejme nie som Monet, ani to nie je moja ambícia, mňa to len teší a robí šťastnou. Moje kresby nie sú dokonalé a ani byť nemôžu, ale práve na každej novej sa zlepšujem a učím niečo nové. Každý môj obrázok je tým pádom vlastne dokonalý, pretože je najlepší aký ho v danom momente dokážem spraviť a tak to je aj v bežnom živote, v medziľudských vzťahoch. Koľko krát by som mohla byť nahnevaná na svojich kolegov, že robia veci inak ako by podľa mňa mali, lenže koľkokrát robím veci ja inak ako by si niektorý z nich možno predstavoval. Skúšam, už dlhšiu dobu ísť cestou nevšímania si toho čo robia iní, a ono to funguje. Oni aj ja konáme len tak ako najlepšie dokážeme. Ak na mňa doľahne stres nie som vždy najpríjemnejšia, ak sa ráno nestihnem prebrať, tak chvíľu s okolím nekomunikujem a tak. Na druhej strane mám zase geneticky nadelenú pracovitosť a vrodená láska k ľuďom mi pomáha sa na nich väčšinu času usmievať. Hlavne uplynulými rokmi, životnými turbulenciami a prácou ktorú robím som sa naučila trpezlivosti, ktorá nikdy nebola mojou silnou stránkou. Trpezlivosti k ľuďom, ale aj k sebe samej. 

Často mávame o sebe iné predstavy, než aký skutočne sme. Aj ja postupne odkrývam šupky cibule a zisťujem kto si myslím, že som a kto som skutočne. Náš vnútorný svet je tak veľmi bohatý, že zameriavať pozornosť na činy iných je vlastne úplne zbytočné. Nie je dôležité to ako sa ku mne iný zachoval, ale to čo to spravilo so mnou a prečo. Ako sa správam k iným, ale aj k sebe, či je to rešpekt, súcit a pochopenie, alebo naopak. A ak je to naopak, nevadí, aj to treba, aby som zistila, že tak sa to necíti dobre a nabudúce to skúsila zase inak. Pred pár rokmi som niekomu vyčítala, že sa nemá skutočne rád, ak sa správa tak ako sa správa, aby som zistila, že ani ja som nemala rada samu seba.  Chvíľu na to mi vyšlo z úst v konverzácii s niekým iným, že človek nemôže mať skutočne rád iných ľudí, ak nemá rád sám seba. Postupne skúsenosťami a situáciami, ktoré mi prichádzali do života sa mi tento výrok potvrdzuje a zisťujem, že iných možno spraviť šťastnými len vtedy, ak je sám človek spokojný. Naopak to nejde, nanešťastie ak je to naopak, vždy príde k ubližovaniu. Prečo o tom vlastne píšem? Pretože vďaka písaniu si triedim veci sama v sebe, to čo ma život naučil, aby mohli zapadnúť do správnych chlievikov a ja som ich niekedy neskôr ľahšie našla v životných situáciách. Ak by som si ich totiž neuvedomila, tak by som, hoci nevedomky, konala v zabehnutom programe, ktorý pre mňa v konečnom dôsledku nemusí byť vôbec vhodný. Záverom, chyby a omyly sú rovnakými učiteľmi v nájdení seba samého ako morálka. Občas sa ale potrebujeme dostať do situácie, ktorú sme niekedy v minulosti odsúdili a považovali za chybnú, aby sme pochopili aj tú druhú stranu. 

2 komentáre:

  1. niekedy ma naozaj prekvapuje ako dokazes byt sama sebe terapeutom :) hovori sa ze poradit vieme každemu ale sebe samému nie ....

    OdpovedaťOdstrániť
  2. presne tuto vetu mi raz niekto mudry povedal a pamatam si ju doteraz... az ked som sa zacala mat skutocne rada, moj zivot sa stal skvelym...ono je to aj o tom, ze negativny ludia pritahuju len negativnych ludi, takze taka akoby neucta k vlastnej osobe nemoze absolutne fungovat.

    OdpovedaťOdstrániť