Život je proste lekcia

Život je jedna veľká skúška a lekcia a čím skôr sa s tým naučíme žiť, tým skôr si ho budeme môcť užívať. Vždy som si myslela, že svoj život môžem mať pevne v rukách a že ho aj pevne v rukách mám. Uplynulé mesiace mi ukázali ako veľmi som sa mýlila. Prestala som ho mať v rukách už oveľa dávnejšie a život ma obúchal zo všetkých strán aby mi to ukázal. Ja som však bola slepá dlhú dobu, nevidela som, že som sa ocitla v akomsi začarovanom kruhu v ktorom som nebola vôbec šťastná a z ktorého som nevedela vyjsť von. Je až hrozivé ako dokážeme akýsi „metrix“ prijať za náš vlastný svet, ako nevidíme za oponu a myslíme si, že byť nespokojný, nešťastný, nebyť to čo cítime byť samým sebou je jednoducho život a asi to tak má byť. Nie nemá, nikdy by sme nemali dovoliť aby sa iní pokúsili zobrať nám nás samých.

Nebudem rozoberať detaily, tie nie sú podstatné. Podstatné je, že to čo sa stalo mne sa môže stať hocikomu a deje sa to všade naokolo. Môže ísť o problémový vzťah, v ktorom sa necítime dobre, snažíme sa veci zmeniť, ale jednoducho to nefunguje, môže ísť o vzťah s rodinou, o vzťahy v práci o vzťah s nami samými. Možno to poznáte, keď zrazu začnete mať pocit, že niečo nie je v poriadku, ale neviete prísť na to čo to je, necítite sa vo vlastnej koži, všetko čo spravíte je akosi zle, svet okolo je akýsi iný, ľudia sa správajú inak, nie tak ako by ste si želali a ako cítite. Väčšinou vždy musí prísť k akejsi zlomovej situácii a ak si stále vážite seba samých, zrazu sa vám rozjasní pred očami a vy viete, že takto nemôžete existovať ďalej. Stále neviete čo presne nefunguje, ale musíte veci zmeniť, možno radikálne, dokonca máte pocit, že nikto nebude s vami súhlasiť. Jediné čo vtedy pomôže je sebadôvera. Ale občas sa stane, že  aj tú stratíte vďaka všetkému čo sa vám dialo dlhý čas pred tým a zrazu sa ocitnete stratení v kolobehu životných udalostí. To sa stalo aj mne. Niekoľko mesiacov opäť hľadám samu seba. Občas je to láska a naša snaha vidieť veci v lepšom svetle, ktorá dovolí, že uveríme, že nie sme niečoho hodní, že nie sme dokonalí takí akí sme. Áno treba na sebe pracovať, ale nemali by sme nikomu dovoliť opravovať nás samých až do takej miery, že stratíme seba. Ak sa raz niekomu to kto a aký sme nepáči, môže ísť ďalej a byť s niekým kto bude v jeho očiach „dokonalý“ taký aký je. Vždy a všade je všetko o kompromisoch, ale nikdy by sme nemali obetovať samých seba, to v čo veríme len pre šťastie niekoho iného. My sami sme dôležitý a naše túžby, sny, záujmy by mali byť dôležité aj pre tých v našom okolí, či už sú to partneri, rodina, priatelia.

Robíme v živote mnoho hlúpostí, ktoré nakoniec s odstupom času my sami za hlúposti považujeme, ale na tento svet sme prišli s istou úlohou a len my vieme, často krát však vôbec nie vedome, čo tou úlohou je. Nie vždy to musí byť vznešený cieľ, či „dobré“ aktivity. Isté skúsenosti si musíme z akéhosi dôvodu prežiť. Mnohí možno žijeme životy niekoho iného a ani o tom nevieme, potom zrazu príde v živote zlom, ktorý nás vytrhne z týchto zabehnutých koľajníc a my sa na chvíľu stratíme. Ale táto strata je len dočasná, aby sme sa opäť vrátili na našu cestu, nie na cestu niekoho iného. A možno sa nás občas okolie snaží presvedčiť že robíme chybu, pretože oni to vidia inak. V mene lásky a pomoci, pretože vraj chcú pre nás len to najlepšie, sa snažia korigovať našu cestu a nás samých. Ale my sa stále necítime dobre ak nasledujeme ich priania a rady. Skúšame sa zmeniť, lebo to akí sme asi nie je najlepšie,  ale stále niečo nefunguje.

Ja som sa stratila a vyhodilo ma z cesty na dlhý čas až sa to muselo akosi na povrchu prejaviť. Nie je asi nič horšie a zároveň lepšie keď vás to z tejto nesprávnej cesty vytrhne, pretože to znamená že sa vraciate k sebe, hoci v danom momente máte pocit, že všetko sa deje akosi okolo vás a aj keď ste toho súčasťou, zdá sa vám, že ste len akýsi pozorovateľ. Prešla som si mesiacmi, kedy som vďaka minulým skúsenostiam stratila úplnú vieru v seba samú a netušila som kto som a čo by som mala robiť. Aj keď sa mi okolie snažilo naznačiť smer a bolo oporou, nefungovalo to, pretože ja som tomu aká som neverila. Život je však predsa len férový a postaral sa, aby som aj tu ďaleko od tých ktorí ma poznajú celý život a majú ma radi takú aká som, stretla ľudí, ktorí mi toto všetko pomohli prekonať. Ukázali mi kto naozaj som, že to kto som nie je opovrhovania hodné, že by som na túto svoju časť mňa nemala zabúdať a že hoci mám veľké zodpovedné sny a túžby, občas treba ubrať pary. Potrebovala som opäť nájsť samu seba a ešte stále hľadám. Ak človek cíti tlak, treba si oddýchnuť, hoci by to malo znamenať dlhú pauzu, zmenu života od jeho základov. Možno nás niekto nepochopí a bude si myslieť, že robíme životnú chybu, ale život je jedna skladačka a jeden kúsok nemôže zapadnúť do druhého, bez toho, aby sme si ho neprežili a toto je niečo čo niekto kto nie je nami nikdy nepochopí. Občas nepochopiteľné situácie a skúsenosti nás nasmerujú na tú správnu cestu. A tak všetko čo sa deje v našom živote má svoj zmysel. Niektoré skúsenosti sú správne a ľahko zapadajú do seba a my cítime že sme práve teraz na správnom mieste, iné sú nepríjemné a odohrávajú sa presne preto, aby nám ukázali, že niečo nefunguje. Občas sa však stane, že aj na celé životy zostaneme zakliesnení v týchto nefungujúcich lekciách, pretože sa bojíme vykročiť vpred. Strach vyvoláva morálka, naše okolie, ľudské pravidlá, ktoré vôbec nekorešpondujú s tým čo cítime, naše emócie, rozum, ego, ktoré sa cíti byť ublížené a žiada nápravu nie z nášho vlastného vnútra, ale z okolia. Vo všetkom treba nájsť mieru a len preto, že niekto iný si niečo želá a zdá sa mu, že je to najlepšie aj pre nás samých, by sme sa nemali prispôsobiť, ak to nekorešponduje s našou podstatou.

Náš život si nakoniec prežijeme len my sami a tí okolo môžu podať pomocnú ruku ak si my nebudeme vedieť sami poradiť, ale ak im na nás záleží, nemali by nás tlačiť do niečoho čo len oni považujú za správne. Rešpekt je asi to jediné čo môže zlepšiť medziľudské vzťahy na všetkých úrovniach. Rešpekt k človeku  takému aký je ale zároveň rešpekt k sebe samému, takým aký sme, hoci sa nám zdá, že sme porobili veľa chýb len vďaka tomu, že sme aký sme. Lenže stále sme len ľudia, kde každý jednotlivec žije v akomsi svojom „metrixe“ a na základe neho posudzuje svet a iných, snaží sa ich korigovať, pochopiť, usmerňovať. Nanešťastie tak to má zrejme byť, pretože asi len tak sme schopní vyvíjať sa, meniť sa, zdokonalovať sa a zisťovať, že to čo sme považovali za správne pred tým, už nemusí platiť teraz. Nakoniec v tom je krása života.

Všetko je tak ako má byť v každom okamihu a každá skúsenosť nás posúva vpred, len treba možno na vec občas zmeniť uhol pohľadu, aby sme tento progres postrehli.