Ako sa to všetko začalo v Anglickom Yorku (alebo moja cestovateľská kariéra časť prvá)

Ako ste z tých zopár článkov zachytili, presťahovala som sa do Škótska, konkrétne do Edinburghu. Už je tomu takmer rok čo tu žijem a prežívam a hoci som chcela svoje zážitky a skúsenosti posúvať ďalej hneď od začiatku, uplynulé udalosti mi to jednoducho nedovolili. K tejto myšlienke by som sa však predsa rada vrátila, keďže tento blog je práve o hľadaní cesty, a postupne vám rozpovedala svoj malý cestovateľský príbeh nie len do Škótska.

Kedy sa to všetko začalo...

Mala som 18 a bola som práve tretiačka na strednej škole. Jedného dňa nám naša angličtinárka oznámila, že sa plánuje projekt s argentínskou strednou školou, na ktorej by sa mala konať modelová konferencia UNESCO pre mládež. Z celej školy mali byť vybraní siedmi uchádzači, ktorí by naše gymnázium za oceánom reprezentovali. Vďaka šťastene, náhode a iným atribútom som sa jednou zo siedmych stala aj ja. Vyskytol sa však malý problém, čo s mojou angličtinou, v takom veku len naučené znalosti zo školy, čiže takmer žiadne spôsobili, že som sa toho celého začala celkom obávať. Šťastné hviezdy zase raz zaúradovali, ako ešte mnohokrát neskôr, a môj spolužiak prišiel s nápadom vycestovať na leto do Anglická, konkrétne do Yorku. Z viacerých nadšencov sme reálne nakoniec odišli len my dvaja a tak sa začala moja cestovateľská skúsenosť života v zahraničí, ktorá sa zopakovala na niekoľkých miestach až do príchodu do Škótska.

Pravdu povediac nevedela som do čoho presne idem, mali sme vybavené ubytovanie, ale žiadnu prácu, bola som mladá a odvahy na rozdávanie. Bola to výzva, ja horlivá po zážitkoch a nových skúsenostiach som sa nevedela dočkať. Prvý deň po príchode som sa však rozplakala (nebolo to posledný krát v mojej cestovateľskej kariére), pretože som zistila, že nikomu nič nerozumiem, bývame u Číňanov, ktorým je rozumieť najhoršie a okrem toho sú iní než my, čudní. Môj Spolužiak bol však v ten deň naozaj oporou a nejako sme to tam preskákali.

Našla som si prácu v malom hotelíku po asi dvoch týždňoch dennodenného chodenia a roznášania CVčiek, kde som upratovala izby a náhodne robila za barom. Vráťme sa však k tým CV. Ako prvou sa stala pre mňa veľmi užitočná informácia, že CV znamená životopis. Áno viem, aj mne to príde teraz celé smiešne, ale v tom čase som to vážne netušila. Myslím, že sa písal rok 2006 a vyjadrenie CV k nám ešte nedorazilo. Práve pri hľadaní práce som sa stretla so známou britskou „falošnosťou“ alebo možno s dobrou výchovou? Ťažko povedať, či je lepšie povedať na rovinu, že pre vás nič nemajú nie práve najkrajšou formou, alebo sa radšej s úsmevom od ucha k uchu tváriť, že váš životopis preštudujú a ozvú sa vám. Zrejme dáka zlatá stredná cesta by bola najprijateľnejšia, tej som sa však v tom čase nedočkala. Naivné dievča uverilo, že sa jej skutočne ozvú, ale nikdy sa tak nestalo.

Poďme však naspäť do hotela. Ako som spomenula, náhodne som robievala aj za barom, čo bola tak troška zrejme chyba v systéme, nakoľko som im skoro nič nerozumela a absolútne netušila ako čapovať ich vychýrené, pre mňa nechutné, „ales“. Aj napriek tomu som si to však celkom užívala, hlavne fakt, že som bola v kontakte s ľuďmi, čo je pre mňa viac ako k životu potrebné. V kuchyni som spoznala Litovskú kamarátku, s ktorou som si ešte dlho potom písala, no bohužiaľ bez modernej FB doby bolo udržať kontakt náročné.

Šéfom hotela bol malý zavalitý Angličan, starý mládenec, ale priveľmi hanblivý, aby si čokoľvek dovolil. Viedol vtedy na môj vkus pomerne smutný život. Do baru mu chodili stále rovnakí štamgasti, s ktorými dennodenne viedol rovnaké debaty o počasí, dostihoch, politike, sem tam mu deň spestrili ubytovaní turisti, čo boli po väčšine staršie nudné britské páry a tak jeden deň striedal ten ďalší. Dám ruku do ohňa za to, že ak neochorel, či niečo iné nečakané sa mu nestalo, je stále v tom istom hotelíku, s tými istými štamgastmi, stále sám prežívajúc jeden deň za druhým.

Okrem hotela sme zopár víkendov pracovali na miestnych populárnych dostihoch. Dodnes si pamätám ako ma postavili do baru a ja bez žiadnej skúsenosti som bola totálne ale totálne stratená.  Vlastne ani netuším ako som sa na túto pozíciu dostala. Aj napriek pomoci zo strany kolegov som sa rozhodla premiestniť na menej náročné oddelenie výdaju jedál, kde som mala nanešťastie poriadne ostrú skúsenosť s anglickou mentalitou. Pracovala som s mladými 17 – 18 ročnými Angličanmi, ktorí mali ohromnú srandu z toho  že im nerozumiem. Nakoniec akoby som aj mohla, keď viac ako angličtinou rozprávali pubertiackym slovníkom a mladej slovenskej cudzinky sa to celkom dotklo. Nedala som sa však vyviesť z miery a na moju otázku koľkými jazykmi hovoria oni, po krátkom zamyslení prišla odpoveď, že sa učia nemčinu, ale vlastne žiadnym. Nuž vtedy som pochopila prečo sa my ostatní neanglicky hovoriaci musíme snažiť viac minimálne tým, že sa ako prvé naučíme poriadne svetový jazyk.

Klamala by som však, ak by som všetko vykreslila len čiernou farbou. K mojim farebným zážitkom z Anglicka sa dostanem zase nabudúce.