nedeľa, 7. decembra 2014

Kedy sme autentický

Byť sám sebou je fráza omieľaná veľmi často na mnohých miestach. Čo to však v skutočnosti znamená? 


Ja som si napríklad dlho myslela, že sama sebou som. Ale život je presne na to, aby sme sa k sebe samým vrátili, hoci často krát strastiplnou cestou na ktorej väčšinou zabudneme kto vlastne sme. Svoj život som zvykla mať pod kontrolou, vysporiadala som sa takmer so všetkým čo sa v ňom udialo a myslela si, že som plnohodnotný človek, ktorý má zdravé sebavedomie a dôveru. Aké veľké prekvapenie pre mňa bolo, keď som zistila, že to tak vôbec nie je a možno celý život som samu seba klamala. Všetko to chcelo čas, chcelo to skúšky a chcelo to riadne zatrasenie v základoch, ale aspoň mám šancu začať odznova a myslím nie je ešte neskoro. Samu seba som rozkúskovala do  niekoľkých svetov, kde určití ľudia o mne vedeli niečo. A stále som si myslela že mám vnútornú sebadôveru ale pri tom som si nikdy neverila natoľko aby som bola autentická. V živote sa mi vlastne aj darilo, ale šťastná som trvale nebola nikdy. Šťastnou ma vždy spravil dáky úspech, ktorý som dosiahla, keď sa mi niečo podarilo, či keď ma mali iní radi, ale dokonca ani to som si nedokázala naplno užiť, dakde vo vnútri som mala pocit, že si to nezaslúžim, nebola to skromnosť bol to strach. Strach mať sa rada taká aká som so všetkým tým „dobrým“ aj „zlým“ vo mne. Považovala som sa za úplnú, ak iní uznali že som taká. Ale aj keď iní uznali zase vo mne prehovoril hlas, ktorý sa ma snažil presvedčiť, že oni ma len nepoznajú a preto si to myslia, nikto ma naozaj nepozná, viem byť predsa aj zlá, panovačná, žiarlivá, závistlivá. Ale to my všetci a hoci okolie to vie a hoci proti nemu často krát bojujeme pretože si sami seba nevážime, oni nás predsa majú radi takých akí sme. Dnes chápem lepšie čo znamená „buď sám sebou je jedno čo si myslia iní“. Nie je to o tom aby sme zase raz nakŕmili naše ego a mysleli si sami o sebe akí sme úžasní hoci okolie nezdiela rovnaký názor. Je to skôr o tom že sa dokážeme bezpodmienečne prijať presne takí akí práve teraz sme a rovnako aj všetkých ostatných, bez snahy meniť ich, bez očakávaní ktoré ak sa nenaplnia robia nás nešťastnými.

Celé to plynie možno z akejsi potreby vychádzať s ľuďmi, zapáčiť sa im, z faktu že sa nemáme skutočne radi. Tak veľmi túžime po uznaní iných, že si ich pozornosť zamieňame so šťastím. Lenže šťastnými sa staneme až vtedy ak ho nájdeme vo vnútri nás samých. Ak ho nájdeme v sebe práve teraz na tomto mieste kde sme, ak sa bezpodmienečne prijmeme presne takí akí sme práve teraz a tu. Nie až keď schudneme, nie až keď dospejem, nie až keď zarobíme toľko a toľko peňazí, nie až keď sa zmeníme ale práve teraz a tu. Preto tak úpenlivo hľadáme niekoho, kto by bol vedľa nás po celý život, chceme aby nás niekto spravil šťastným. Lenže to dokážeme len my sami. Ak sa nemýlim vtedy máme dokonca šancu vytvoriť vzťah v ktorom nepôjde o ovládanie, manipulovanie, pretekanie, ale o vzájomnú dôveru a rešpekt. Lenže mať skutočne bezpodmienečne rád iného dokážeme zase len vtedy ak sami seba tak vnímame. Pretože inak sa to celé zvrhne len na manipulovanie, ovládanie a ubližovanie dokonca často krát v mene lásky.

Dokonca samotné šťastie má dnes pre mňa zrejme už inú definíciu. Je krásne cítiť šťastie každou bunkou tela v tom pozitívnom zmysle. Je mnoho spôsobov ako cítiť šťastie aspoň na chvíľu a vtedy si želáme aby trvalo naveky a tak sa ten jeden moment snažíme držať alebo opakovať, ale vždy príde nakoniec pocit prázdnoty. Čo ak ale šťastie v sebe obsahuje aj všetky tie zlé veci, pretože bez nich by sme sa nikdy nikam neposunuli. Myslím si že našou úlohou je byť na tomto svete šťastní, ale to neznamená, že sa nám bude v živote len dariť. Myslím, že to znamená, že sa naučíme prijímať každú jednu situáciu a všetko čo sa nám deje ako dar, ktorí nás posúva k znovu nájdeniu nás samých. Hoci budeme v živote prežívať strach, smútok, žiaľ, nepochopenie a sklamanie, budeme však zároveň prežívať aj lásku, šťastie, spolupatričnosť a súcit, nie ľútosť, ale súcit. Dnes viem, že život nie je o tom ako veľmi ho máme pod kontrolou a dokážeme ovládať, ale o tom či ho žijeme nech sa v ňom stane čokoľvek. Či dokážeme prekročiť strach v našom vnútri hoci nemáme žiadne záruky že náš krok povedie k šťastnému koncu. Či sa dokážeme vydať na cestu kde nie sú žiadne záruky a istoty ale možnosť že nájdeme autentických nás samých presne takých akí naozaj sme cez všetky tie skúsenosti, prehry, porážky. Je to len o tom ako sa na ne budeme pozerať, či ako na nespravodlivosť života alebo dar ktorý nám dáva aby sme boli tým kto naozaj sme.

2 komentáre:

  1. Veľmi pekne napísané. V podstate je tam obsiahnuté všetko, o čom sama mnohokrát premýšľam. Zaručený recept na trvalé šťastie neexistuje a ani nebude, je to naozaj všetko len na nás, ako berieme veci okolo seba, ako reagujeme na všetko, či už pozitívne, či negatívne. Len nie vždy je to úplne ľahké, zachovať si tú pozitívnu energiu. Obdivujem tých ľudí, ktorí to majú v živote častokrát oveľa ťažšie a predsa vedia prijať život krajšie a vedia sa tešiť z takých vecí, ktoré si ja často ani nevšimnem. Možno je to často aj o istom druhu egoizmu... Ale zase na druhej strane, je aj pravda, že človek, ktorý si neváži tým správnym spôsobom seba, nemôže mať rád ani tých druhých ľudí a skôr ich zraňuje, s týmto mám tiež skúsenosti. Asi treba nájsť len tú správnu strednú cestu :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hej nie je to jednoduché, ale stojí za to to skúšať, pretože inak veľmi ľahko skĺzneme len k sťažovaniu sa a hľadaniu vinníkov všade okolo...vraj je to o tom kam zameriavame našu pozornosť, takže možno preto podaktorí s "ťažším" životom sa vedia viac tešiť, pretože pozornosť nezameriavajú na starosti ale skôr na ich riešenie či pekné veci aby to vôbec prežili :) a tá sebeláska, nuž ja som si potvrdila že bez nej to jednoducho nikdy nepôjde, ale vytriezvenie a uvedomenie si skutočnej sebahodnoty chce popracovať na sebe a zmeniť uhoľ pohľadu, u mňa to teda chcelo a stále nie som na tom ešte najlepšie :)

      Odstrániť