sobota, 20. septembra 2014

Takmer nezávislé Škótsko

Včera ráno som sa zobudila so zvláštnym pocitom v žalúdku. Totiž sníval sa mi sen o škótskom referende. Výsledky v mojom sne dopadli úplne rovnako pre obe strany a znamenal to ten najhorší možný scenár. Prvé čo som spravila bolo, že som siahla po mobile a už klikala na najnovšie správy. A hoci som celé referendum neprežívala emotívne ako Škóti, nakazili ma natoľko, že som zostala celkom sklamaná.

Pozrime sa troška do histórie, ale skutočne len zľahka, pretože hoci som ju počula už niekoľkokrát, je natoľko komplikovaná, že si ju treba skutočne poriadne naštudovať a zrejme v rodnom jazyku. Všetci sme však videli film Statočné srdce od Mela Gibsona (ktorý patrí medzi tie s najviac historickými prešlapmi a nepravdami vôbec) a aký taký obraz o tom prečo sa vôbec Škótsko chcelo odrhnúť predstavuje. Škóti sa vždy cítili byť utláčaní od Angličanov nakoľko ich vlastný kráľ pred nimi nepodržal a symbolom slobody sa stal dedinčan William Wallace. Od toho času pojem sloboda začal rásť v srdciach tohto národa. Keď prídete do Škótska prvé čo vás najviac ohromí je tá neskonalá hrdosť ktorou národ oplýva. Takmer všetko pochádza zo Škótska a všetko tam bolo vymyslené, lenže narozdiel od Američanov, ktorí nám už občas prídu až príliš zahladení do seba je táto škótska národovosť, často založená na bohapustom preháňaní, pomerne milá. Sú skutočným štátom v štáte a odlišní od Angličanov.


Či sa mali stať nezávislými? Ťažko povedať. Ja som voliť nešla, hoci som vraj mala právo ísť. Necítila som sa povolaná rozhodnúť o krajine kde žijem necelý rok. Mala som však svoj názor, ktorý bol výhradné NIE, ale ten sa začal meniť, čím viacej škótskych názorov som na celú vec počula. Možno sa Škótsko mohlo stať ďalšou bohatou severskou krajinou. Majú predsa ropu a zemný plyn, okrem toho hrdosť, meno vo svete, whisky a tradíciu. Možno mali byť nezávislými oveľa skôr než mnohé iné krajiny, ktoré nedokážu nezávislosť utiahnuť, či naopak aj napriek chýbajúcim akýmkoľvek podobným atribútom sa s ňou celkom dobre popasovali. Nuž ale rozhodli sa ako rozhodli, nakoniec vždy ma zaráža tá akási vrodená „nenávisť“ voči Anglicku, ale na druhej strane rešpekt a mnohé kamarátstva práve s nimi. Vlastne mi to niečo pripomína :)


Sledovať celé vrcholenie blížiac sa k dátumu 18. September bolo obzvlášť zaujímavé. Po cestách jazdili autá so škótskymi vlajkami v oknách, či burcujúc z rozhlasu voľbu pre nezávislosť. Na uliciach hrali gajdisti známe škótske songy obklopený aktivistami rozdávajúcimi letáky s veľkým „yes“, či v oknách bytov prebiehala malá vojna, kedy v jednom sa jeho majitelia „yes plagátmi“ či škótskou vlajkou hlásili k nezávislosti ale hneď susedia vedľa skôr k „NO thank you“. Občas som si cestou z práce pripadala ako počas hokejových majstrovstiev u nás doma.





Ku mne do práce chodili rôzni zákazníci. Jedni boli nadšení ako pôjdu hlasovať pre nezávislosť presviedčajúc ma, že to je to najlepšie a iní zase ustarostení až nahnevaní ako môžu byť ich vlastní ľudia tak hlúpi a vôbec za nezávislosť hlasovať. Zábavný bol obzvlášť jeden aktivista za nezávislosť, ktorý prišiel s letákom snažiac sa ma ohromiť, ako bude Škótsko prvou krajinou ktorá sa odtrhla bez vojny. Vravím mu na to, že to nie je celkom pravde, tam odkiaľ ja pochádzam sme sa tiež odtrhli bez vojny. Tak sa ma mladík pýta odkiaľ že to som. Vravím mu, že zo Slovenska a on na to, ale veď vy ste mali vojnu v Juhoslávii. Tak ja s pokojným hlasom ho vyvádzam z omylu, že nepochádzam zo Slovinska ale zo Slovenska, čo bolo bývalé Československo. Zostal celý zarazený, že si to musí teda naštudovať.

Nuž Škótsko zostáva naďalej súčasťou Veľkej Británie a či už premárnilo alebo nie svoju šancu ukáže asi len čas. Búrlivé diskusie na FB, uliciach či v puboch pokračujú naďalej, dúfam len, že ich to nerozdelí priveľmi natoľko, že zabudnú aký sú jeden hrdý jednotný národ.  


1 komentár: