piatok, 26. apríla 2013

Keď nás ľudia nechápu


Dávnejšie som si povedala, že sa budem ľudí pýtať, ak niečomu nebudem rozumieť, že sa nebudem jednoducho tváriť, že všetko viem, respektíve si o všetkom dačo domýšľať, pretože mi to pre mňa druhá strana dostatočne neobjasnila. Povedala som si, že ak mi niečo v súvislosti so situáciou napadne, druhej strane to poviem, hoci by sa jej to nemuselo dva krát páčiť. Veď predsa bude to pre ňu priestor, aby si niektoré veci uvedomila, tak ako sa aj ja snažím uvedomiť si. A po pravde, hoci nie vždy je moja prvotná reakcia dobrá, veľa vecí sa ma možno v prvom momente dotkne, časom som vďačná, že mi to dotyčný človek povedal, lebo mi ukázal náhľad na seba samú z pohľadu niekoho iného. Vlastne ma oň obohatil. Povedala som si, že budem s ľuďmi rozprávať otvorene. 

Myslela som si, že tak sa moje vzťahy zlepšia, že budem vedieť na čom som. Zistila som však, že ľudia vám mnoho krát vôbec nechcú povedať nič jasne, že mnohí chcú len aby ste počúvali a prikyvovali, nie to na niečo kriticky nazerať. A pri tom malo ísť len o čistú konverzáciu, o vyjasňovanie vecí a pochopenie problémov a skutočností do väčšej hĺbky, dopátraniu sa k podstate a vytvoreniu si názoru na vec na základe všetkých zistených skutočností a nie len z polovice. Vzťahy sa zatiaľ zlepšili len s niektorými, s podaktorými skôr zhoršili.

Zistila som, že my ľudia sme ovládaní našim egom a ak niekto spochybní naše tvrdenia, naozaj sa nám to nepáči. Zistila som, že keď má niekto pocit, že všetko vysvetlil a vy sa zrazu opýtate niečo s čím nerátal, veď všetko dobre prebiehalo, tak sa ho to môže dotknúť. Hoci vám išlo len o vyjasnenie skutočností, pretože chcete mať vo veciach jasno. Zistila som, že sa akosi utiekame do vlastných ulít a ak dakto ulitu spochybní a ukáže nám iný náhľad, alebo svoju diametrálne odlišnú ulitu, tak sa zrazu na neho urazíme. Pokladáme ho za divného, iného a nenormálneho, pretože má inú ulitu, respektíve možno ani nemá žiadnu a my to v tom našom priezore cez ktorý pozeráme nechápeme. Zrazu ho považujeme za neprispôsobivého a zvláštneho  alebo sa nám zdá, že mal reagovať celkom inak, pretože veď tak to robíme my.

Zistila som však ešte niečo. Nevadí, že sa na nás ľudia urazia, alebo sa ich dokonca niečo dotkne. Vtedy hovorí a koná ich ego, ktorému prepožičali svoju moc. Ja mu ju stále občas prepožičiavam a aj reakcie všetkých týchto ľudí sa ma v prvom momente dotkli, pretože ma mrzelo, že sa ich dotklo niečo, čo som tak ako si oni vykladajú vôbec nemyslela. Ale pochopila som, že práve to dotknutie sa hovorí o našich nedostatkoch o tom, čo môžeme na sebe zmeniť. Hovorí o tom, či počúvame našu dušu alebo rozum. Každé takéto neúmyselné dotknutie sa je školou tak ako pre mňa, ak sa niekto dotkne ranky vo mne,  tak isto pre neho ak to nedopatrením spravím ja. Stačí si to len uvedomiť. Koniec koncov iní sú odrazom mňa samej a dávajú mi lekcie. Za to som im všetkým vďačná, pretože bez nich by som nemohla rásť. Ukážu mi nepoznané vo mne samej a dávajú mi priestor, aby som to vstrebala, vyriešila, pochopila. Nebojme sa hovoriť ľuďom, čo cítime. Určite v pozitívnom zmysle, ale ak však máme na duši niečo, čo nás trápi, mali by sme to povedať, pretože ten druhý o tom nemusí vedieť a možno vďaka tomu nám ukáže, či nás skutočne trápil on, alebo je to celé len o nás. Cielene niekomu ubližovať nie je dobré, ani robiť naschvály, ale ani držať hubu a krok len preto, aby sme iným vyhoveli. Dajme im priestor rásť spolu s nami. Nikto sa ešte nikam neposunul, ak mu ostatní len pritakali a neukázali mu aj iný pohľad. Myslím si, že kto to pochopí má šancu, aj vďaka týmto iným pohľadom, nájsť seba samého. 

2 komentáre:

  1. poznám to... vzhľadom na to, čomu sa vo volnom case venujem (pisanie, malovanie) bývala som dosť casto citliva na kritku a len postupne som sa naucila brat ju s nadhladom, alebo z nej vyslovene nieco cerpat...ked mi niekto povie, ze "toto sa mi nepaci" ... snazim sa zistit preco ... castokrat som zistila, ze mi ukazal len nieco, o com som sama mala zmiesane pocit, len som si nechcela pripustit, ze je to cele zle...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a to je práve to, že občas si my sami niektoré veci nechceme pripustiť a nakoniec dobre, že nám to iný ukáže :D (len sa nás zo začiatku riadne jeho slová dotknú)..ale zase v umení je to podľa mňa veľmi subjektívne a ten kto sa mu venuje, by asi nemal veľmi pozerať na to, čo ostatní, pretože tí vnímajú veci jednoducho inak..ak však ukáže, čo sme nechceli vidieť je to ok :)

      Odstrániť