nedeľa, 9. septembra 2012

Prečo občas potrebujeme počuť klamstvá?



Mám teraz trošku hektické obdobie. Keď mi vrásky nespôsobuje škola, rodina, ja sama, tak môj priateľ, teda náš vzťah, keďže sme v tom dvaja. Mali sme ťažké začiatky, ja som nemala nikdy čas kvôli škole a svojim záujmom, neskôr do toho prišla choroba, on niektoré veci nechápal, myslel si, že si vymýšľam, jednoducho ma nepoznal. Ani ja v tom nie som nevinne, okrem tvrdošijného presadzovania svojich vecí a záujmov, sa musel vysporiadať s mojou tvrdou hradbou, cez ktorú som nechcela nikoho pustiť a myslela som si, že sa za ňou cítim dobre, isto. Až vďaka nemu sa múry zrúcali a ja, hoci „nahá“, som sa začala cítiť šťastnejšie.



Mám rada úprimnosť, preto ľuďom vravím, čo si myslím. Samozrejme, snažím sa patričným spôsobom, aby som sa nedotkla druhého len tým, ako to poviem. Rovnakú úprimnosť by som prijala aj od iných. Som bežný človek, ktorý tiež občas nerád počúva kritiku, ale naučila som sa, že vďaka nej sa môžem posunúť ďalej, pozrieť sa na situáciu z iného uhla pohľadu. Občas ju len vypočujem jedným uchom do vnútra a druhým von, čím však bližší človek tým je to ťažšie, ale stále sa učím a nevzdávam. Nebrať veci osobne.

Ak si vážim samu seba, viem kto som a aká som (aspoň približne), tak kritika ma posunie, alebo ju nebudem brať až tak vážne. Netvrdím, že to viem stopercentne, ale snažím sa. V poriadku však nie je, ak chceme počuť klamstvá, ak chceme, aby nám iní hovorili pekné veci, hoci to tak možno v daný moment necítia. A ak povedia, čo cítia, tak sa na nich nahneváme. Je však pre nás omnoho lepšie počuť pravdu, hoci sa nám to v danom momente nepáči. 

Pravda však občas bolí. Otvorí rany o ktorých možno nevieme, pretože ak by tam tie rany neboli, slová iného sa nás nedotknú. Čo s tými ranami? Treba ich vyliečiť a to len cestou sebapoznania, prijatia situácie a dôsledkov našich rozhodnutí. Neznamená to viniť sa za všetko zlé, čo sa v našom živote stalo, len si uvedomiť príčinu, vyčistiť ranu (láskou, pochopením, odpustením aj samým sebe) a ísť ďalej. Ľahko sa to takto vraví, ťažšie v momente, keď sa do vás niekto naváža, hneď hľadá protiargument a ryje do vašich rán, robí. Je to ťažké možno práve preto, že sú rany hlboké a uzdravenie trvá dlhšie. Každá nová výčitka a kritika ranu znovu otvorí, ale po každé menej až sa celkom zacelí. Musíme to však pochopiť sami v sebe. Nezazlievať iným ich kritiku, pozerať na svet jednoducho z iného uhla pohľadu. Uvedomiť si, že každá kritika a výčitka sa ma vlastne netýka, ale týka sa osoby od ktorej vychádza.

Dnes keď som si tento fakt uvedomila nie len v hlave, ale aj v srdci, som sa stretla s priateľom, s ktorým som sa včera takmer rozišla a odpustila mu všetko, čo mi kedy spravil. A aj sama sebe, že som ho vinila za to, že  moje rany otvoril. Ak je láska na oboch stranách, vyrieši sa všetko. Ak necháme pliesť sa do lásky rozum/naše ego, môžeme všetko pokaziť a budeme si za to zodpovední len a len my. Ak láska pominie, vtedy treba odísť, rovnako ak nám niekto ubližuje. Občas však treba zistiť, či si neubližujeme my sami a neviníme za to partnera. Vzťahy, akékoľvek, sú nám skutočne zrkadlom a nech to znie akokoľvek „klišácky“, ja som si na sebe samej nie raz potvrdila, že to tak naozaj je.






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára