štvrtok, 13. septembra 2012

Poďme na "blšák"

                                     
Na povale mám odložené dve obrovské krabice rôznych veľmi, ale aj málo použitých vecí. Sú tam knihy, drobnosti, darčekové predmety a ja viem čo všetko. Krabice som naplnila minulý rok v snahe zmenšiť zaprataný priestor svojej izby rôznymi hlúposťami, ktoré aj tak nijako nevyužívam.



Inšpirovala som sa myšlienkou minimalizmu, ktorý sa s snažím zaviesť do svojho každodenného života. Nie je to až také jednoduché, ako som si možno na začiatku myslela, ale je to spôsobené mnou samou, že sa zo zabehaných koľají ťažšie dostávam. Izbu stále vypratávam, je tomu už pomaly rok, samozrejme so značnými prestávkami. Vinou tohto dlhodobého procesu nie je množstvo vecí, ale málo času sa týmito vecami zaoberať. Okrem toho občas príde záchvat konzumu a materializmu: „veď tá holka na opätkoch vyzerala tak úžasne, musím si dáke kúpiť,“ a potom stoja v skrini a zapadajú prachom, pretože ma z opätkov bolia nohy. Vnímam to však ako nevyhnutnú súčasť procesu, že podobné záchvaty postupne vymiznú. 

Svojím spôsobom veci rada vyhadzujem, na rozdiel od mojich rodičov, ktorí všetko držgrošia „veď, čo keď sa to možno raz zíde“. Vyhadzujem možno nie je správne slovo, lepšie zbavujem sa.  A tu je aj môj kameň úrazu na ceste za minimalizmom. Je mi ľúto veci len tak šmariť do koša. Mnohé mali pre mňa citovú hodnotu a mnohé sú tak zachované, že je to akoby som vyhodila tonu chleba, hoci ľudia umierajú na hlad. Tak som pátrala, kde sa vecí zbaviť. Zopár knižiek sa mi podarilo predať alebo darovať na internete. Bol to síce trošku zdĺhavý proces, cez vytvorenie inzerátov s fotkami, mailovú komunikáciu, zabalenie, odnesenie na poštu, presviedčanie pštárky, že všetkých päť balíkov bude len za cenu poštovného, následného čakania, či bolo doručené v poriadku a dokonca aj naťahovania sa so špekulantkou, ktorá sa išla tváriť, že nič nedostala. Ale stálo to za to, verím, že knižky ešte určitý čas poslúžia. 



Čo však s ostatnými vecami?

Hlavou mi preletela myšlienka výletu na blšák. Voľakedy som na zopár takých bola, ale len v Anglicku a Rakúsku, takže nemám šajn ako to chodí u nás. Pátrala som po nich už pred rokom. Hoci som aj na dáke v mojom okolí natrafila, nedopátrala som sa ako to tam funguje pre predávajúcich. Dnes viem, že na niektoré treba povolenie od mesta, že ak ste jednorazový predávajúci s opotrebovanými vecami nepotrebujete žiadnu registráciu ani živnostenský list. Koľko však takáto paráda stojí, či potrebujete cenovky, respektíve pokladňu, či si miesto musíte rezervovať a pod. som sa doposiaľ nedozvedela. Najlepšie je asi vybaviť povolenie a v jedno krásne ráno, kedy je blšák otvorený, sa tam ísť jednoducho pozrieť. Nerada míňam čas len tak na okukovanie, tak asi rovno naládujem auto a snáď to vyjde :)

Ak by ste mali dáke info o blšákoch, najlepšie v BA a hlavne akým spôsobom fungujú pre predávajúcich, budem vďačná za každé info.




                          

2 komentáre:

  1. S tými opätkami mi hovoríš z duše! :D Ja si ich kupujem aj v dobrej viere, že ak ich budem mať, tak ich prosto budem musieť nosiť! Ale reálne si ich vždy dám len raz po tom, čo si ich nadšene kúpim a celý deň v nich myslím len na to, ako ich doma skopnem z nohy a šmarím na dno skrine a už nikdy ich odtiaľ nevytiahnem! :D

    Aj ja som robila menšie upratovanie - v našej špajzi, ktorej časť tvorí sklad všeho možného; i vo svojej izbe. A vyhodila som kupu vecí, ktoré som predtým opatrovala len z akejsi nostalgie alebo na štýl "ale veď to sa mi ešte raz zíde" (a to na tom ešte nie som tak zle ako moji rodičia - tým sa očividne zíde kopa vecí!). Náhodou to bol celkom oslobodzujúci pocit, keď som sa ich zbavila - a to to bola ešte celkom malá čistka. :) Keď raz budem bývať vo vlastnom (klišé frázička :D), budem minimalistickejšia! :)

    A tiež radšej niekomu tie svoje nepotrebnosti podarujem/predám, než ich rovno vyhodiť -som rada, ak by niekomu ešte urobili radosť. Ak pochodíš s tým blšákom, napíš o tom článok, aj mňa by zaujímalo, ako to reálne je :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja to mám s tými opätkami presne rovnako - veď keď si ich kúpim budem ich musieť nosiť :D tak závidím babám, ktoré v tom dokážu celý deň byť...máš pravdu, že je to naozaj oslobodzujúce, len si človek to oslobodenie musí vedieť udržať a nie sa zase zahádzať krámami :)
      keď pochodím istotne napíšem, vlastne aj keď nie...dúfam, že sa mi tento týždeň podarí vybaviť to povolenie...
      A "keď budem bývať vo vlastnom" vravím si aj ja, že budem minimalistickejšia, už mám presnú predstavu svojho domu :D a chdák môj priateľ musel prekúsnuť, že možno nebudeme mať telku, asi ešte dúfa, že svoj názor dovtedy za pár rokov zmením :))

      Odstrániť