sobota, 26. mája 2012

Dobrovoľníctvo je zaujímavá vec



Dobrovoľníctvo je skutočne zaujímavá vec, len škoda, že je občas pomerne ťažké skĺbiť prácu, štúdium, záujmy s aktivitou pomimo. Je zaujímavé, že v zahraničných (nanešťastie v západných) krajinách sa takmer každá rodina v určitej forme venuje dobrovoľníckej činnosti. U nás je to skôr výnimka. Posledného takmer tri štvrť roka som sa mu venovala aj ja.


Bohužiaľ som to však pre tento školský rok musela nechať, skrz študijné povinnosti, ale hlavne zdravotné problémy. Nakoľko som sa chcela na tomto blogu venovať aj tejto aktivite, rozhodla som sa aspoň v zopár článkoch priblížiť, čo som vlastne v Centre pre deti robila a pevne dúfam, že od septembra budem robiť zase. Nakoľko aj ako dobrovoľník som viazaná istotu formou mlčanlivosti, budem sa snažiť vybrať také situácie, ktoré by v žiadnom prípade nemohli deťom uškodiť.


Prečo som sa rozhodla byť dobrovoľníkom som už opísala v prvom článku. Neverím na náhody a aj preto moje kroky viedli práve do Detského centra, aby som spoznala zaujímavých ľudí, iných s akými sa stretávam v bežnom živote. 

Spoznala som tam svoju menovkyňu, ktorá má celý projekt pod palcom. Mladá žena, ktorá prácu prispôsobuje tomu, aby Centrum mohlo každé poobedie bezchybne fungovať. Robí to zadarmo ako ostatní dobrovoľníci, pretože vidí zmysel v projekte, ktorý sa snaží zabrániť kriminalite a zlým návykom, ktoré môžu deti nachytať v poobedňajších hodinách, kedy na ne nepôsobí výchovný faktor školy ani rodiča.

Samozrejme nie vždy ide všetko ako po masle. Dobrovoľníkmi sú väčšinou študenti, ktorí mávajú skúšky (ako aj ja momentálne) a vďaka tomu prídu obdobia, kedy v centre nemá kto byť, ale stále je snaha, v prvom rade u koordinátorky projektu, takéto dni zraziť na minimum.

Priznám sa nie vždy sa mi do centra chcelo ísť. Nie som z Bratislavy, takže ak som v nej netrávila celý deň, musela som do centra vždy cestovať. Občas som mala doma pohodu a súkromie, rozčítanú knihu, poobedie s priateľom, či len relax po náročných dňoch pred tým a nechcelo sa mi „trepať“ do mesta. Vždy to však nakoniec stálo za to.

Deti sú dnes iné aké sme bývali my, ale v jednom aj tak podobné. Hľadajú si svoje miesto v živote, miesto medzi kamarátmi, uznanie a pochopenie. Každé z nich je osobnosť, každé je a bude v dospelosti iné, jedinečné. Som rada, že som aspoň z časti mohla byť súčasťou ich sveta.

Zvykli sme sa hrávať rôzne spoločenské hry, vyrábať kreatívne maličkosti, dokonca aj piecť alebo si vypočuť prednášku od redaktorky slovenského rozhlasu (pred tým tiež dobrovoľníčka) alebo sme sa priučili sebaobrane od ďalších, takémuto športu sa venujúcich, dobrovoľníkov. Vďaka týmto činnostiam som sa vrátila do detstva, zabudla na aktuálne problémy a z Centra som odchádzala s úsmevom na tvári. Priznám sa chýba mi to, ale všetko chce svoj čas a v poslednej dobe sa môj život vyvíjal smerom, v ktorom som si od tejto aktivity musela načas oddýchnuť. Ale verím, že sa k tej istej alebo podobnej aktivite čoskoro vrátim.

Aké konkrétne situácie, respektíve čo dnes mladé slečny a mladí muži riešia vo svojich detských životoch vám rozpoviem nabudúce :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára