sobota 18. februára 2012

Prvé "predsavzatie"

Pred časom som uverejnila zopár „predsavzatí“, ktorými sa chcem v každodennom živote riadiť. Postupom času budem písať o svojich skúsenostiach, nakoľko sa mi tieto predsavzatia daria napĺňať. Dnes by som vám rada povedala o predsavzatí:
  • byť milšia k ľuďom, hlavne vo svojom okolí – nevylievať si zlosť z uplynulého dňa na tých najbližších (na nikom)
Mám občas naozaj problém ovládať sa. Hoci mi mnoho ľudí vraví, že sa nesprávam ako jedináčik, občas je opak pravdou, ale to zväčša vedia len tí najbližší. Viem byť veľmi sebecká a mnoho vecí by som chcela hneď, hlavne tie, ktoré žiadam od iných. Často krát si svoj zlý deň vylievam na svojom okolí, hoci na cudzích ľudí som milá a k nim tolerantná.  Momentálne neprežívam najšťastnejšie obdobie života, takmer stále robím len niečo, čo musím a takmer nič, čo ma baví a potom, samozrejme, nie som veľmi spokojná. Moju nespokojnosť pociťujú moji najbližší a často krát o nej ani nemusia vedieť, len vidia, že som zlá, nepríjemná a neustále nervózna.

Pracujem v práci, v ktorej sa často stretávam s ľuďmi. Nič svetoborné, človek, ktorý uvítava a stará sa o kandidátov v jednej personálke (popri škole akosi ani iné nestíham). Mám rada ľudí, fyzický kontakt mi je dôležitejší, ako ten e-mailový, či telefonický. Nanešťastie si moja práca vyžaduje neustály úsmev a dobrú náladu. Povedali by ste, že niečo, čo sa nedá naprogramovať, vynútiť, že v každom ohľade je pokrytectvom, ak ste milí, hoci vám je úplne pod psa. Občas je to ťažké, občas je to otrava, usmievať sa, hoci ma trápi kopa problémov, hoci by som občas túžila byť zamračená a smutná, aby všetci videli, že mi je zle. Povedzme si pravdu, negatívnym postojom svoj postoj k svetu a životu nezmeníme.

V práci som sa naučila byť usmiata, keď vo vnútri idem vybuchnúť od zúrivosti či smútku. Ak sa začnete nasilu usmievať, hoci vám vôbec nie je do smiechu, po určitom čase zistíte, že máte vlastne dobrú náladu, ktorá je celkom prirodzená a nie nútená. Jednoducho ste si ju naprogramovali, možno aj vynútili. Je to skutočne lepšie ako sa utápať v smútku a žiali, v tom, ako sa proti mne snáď celý svet dohodol. Navodiť si pozitívnu náladu je veľmi dôležité, ak chceme žiť šťastný život. A ani by ste neverili, ako vám vynútená dobrá nálada môže priniesť do života niečo, čo vás môže skutočne veľmi obohatiť. S negatívnym postojom by vás však niečo také bez povšimnutia obišlo. Nejeden krát mi kandidáti povedali, že som im zlepšila ich deň, hoci môj úsmev mohol byť vtedy skutočne vynútený. Ich slová ma však zahriali pri duši a hneď bol môj pôvodne zlý deň zrazu jedným z tých krajších.

Aj v okruhu blízkych sa snažím byť vo veselej nálade, byť milá a nevylievať si pochmúrne dni na milovaných. Nedarí sa mi vždy, občas menej a občas viac. Samozrejme nechápte ma zle, ak je vážne nejaký problém treba ho riešiť a rozprávať o ňom, pretože silenou dobrou náladou sa všetky problémy nevyriešia, na tie vážne je to málo, hoci pozitívne myslenie vždy viac pomôže ako uškodí.

Nejeden krát som sa v práci k úsmevu nútila, časom prišla prirodzená dobrá nálada, ktorú som si priniesla aj domov medzi svojich najbližších. Ak by som so šedými myšlienkami vystupovala po celý deň a potom prišla domov, asi by som hneď na niekoho vyletela, než aby som sa naňho usmiala. Ako však vravím, občas sa mi darí viac, občas menej, bohužiaľ nič nejde z večera do rána a aj ja musím na sebe pracovať oveľa dlhšie, aby som si negatívne pripustila k telu menej ako to pozitívne a následne všetko pozitívne vo mne prenášala na svoje okolie :)



3 komentáre:

  1. Je smutné, že človek si väčšinou svoju zlosť vybije na svojich najmilších...je smutné, že u nás doma vieme riešiť problémy len a len krikom.....ja som vsak osoba, ktorá všetko v sebe dusí a keď sa to nahromadí som ako sopka... a potom je dobre na určitý čas, keď sa vykričím....preto nie je dobre skrívať svoje pocity...mozes si dovolit byt frustrovana....nie je dobra pretvarka ...ja sama o tom viem svoje :(

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Úplne s tebou súhlasím, že pretvárka dobrá nie je. Myslím, že dusiť v sebe hnev nie je rovnako dobré...ale rovnako si myslím, že mi viac škodí ak sa neustále nad niečím rozčuľujem, hlavne nad vecami, ktoré v momentálnej situácii zmeniť neviem, ak si v sebe pestujem zlú náladu a šírim ju do okolia. Totiž zlou náladou sa tá vec isto nezmení. Netvrdím, že pretvárka je najlepšia cesta (vlastne slovo pretvárka by som možno ani nepoužila, nakoľko sa mu priraďuje len negatívny význam), len občas aj ten zo začiatku silený úsmev sa môže zmeniť na celkom prirodzený....rovnako si však myslím, že to nejde vždy, ale pravda je, že pozitívne myslenie a dobrá nálada do ktorej sa možno zo začiatku musím prinútiť mi pomáha oveľa viacej, ako keď sa stále na niečo hnevám. Inak v tomto som rovnaká, tiež dusím, potom vybuchnem. Občas sa potrebujem vykričať, ale malo by to byť naozaj len občas a pre podstatné a dôležité veci (ktoré pokladám za dôležité) a nie pre svoj zlý deň, stres v práci, v škole, že moja mamina je na Pc pomalá (:D) a pod. Celkom ťažko sa slovami vyjadruje, čo som tým presne chcela povedať. Jednoducho - pestovať si v sebe hnev, nenávisť, zlobu je podľa mňa oveľa horšie a menej prospešné pre človeka, ako keď sa občas aj v zlej a smutnej nálade na niekoho možno aj nasilu usmejeme, pretože ten dotyčný človek za našu zlú náladu nemôže. Medzi blízkymi sa samozrejme pretvarovať netreba, treba o zlých a smutných veciach hovoriť, ale ja som sa naozaj niekoľko krát presvedčila o tom, že ak som sa snažila vystupovať s úsmevom na cudzích ľudí, nakoľko za môj zlý deň nemohli, postupne som nadobudla dobru náladu sama, pretože nešlo nakoniec o nič vážne, kvôli čomu som sa hnevala. A ak nejde o nič vážne ani v domácom prostredí, prečo by som mala byť zlá na svojich blízkych, ktorí tiež za môj zlý deň nemôžu. Znova chcem len zdôrazniť, že pri vážnych veciach v sebe dusiť a tváriť sa, že je všetko OK, naozaj netreba, o tých treba hovoriť.
    (Na margo toho dúfam, že sa mi v krátkej dobe podarí napísať o tom, ako som sa negatívnymi myšlienkami dostala pomaly na pokraj zúfalstva skrz zhoršený zdravotný stav...a tam mi naozaj pomohlo na silu presviedčanie samej seba, že o nič vážne nejde, navodzovanie si na silu pozitívne myslenie a dobrú náladu...ale o tom inokedy)
    PS: Mrzí ma tvoja zlá skúsenosť, predpokladám, že asi išlo o niečo naozaj vážne, čo si nedala najavo ty alebo niekto blízky. V takýchto prípadoch by "tvárenie sa, že je všetko O.K." istotne byť nemala.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Neide tak o velmi zavazne veci urcite nie...len nechapem kde sa v nasej rodine pominula laska ... mierumilovnost.....krik kvoli malickosti nic nevyriesi...a to je na tom to smutne.....nevieme medzi sebou komunikovat a vsetko riesime krikom.....

    ako si spominala ti cudzi ludia vlastne nevedia co ta stve...a nie je rozumne si na nich vybijat zlost....preto som vzdy žasla nad predavackami alebo obsluhou, ked na teba nevrazivo pozerali alebo boli k tebe hruby.....su takí ludia co nevedia co je slusne spravanie...ale su takí co to maju chvilkove, ale zapisu sa pri prvom stretnuti ako nie velmi prijemní ludia ....a preto ja mam pracu kde som neustale v kontakte s ludmi a snazim sa byt na nich stale mila.....a vycarovat im usmev na tvari .... a myslim si ze sa mi to aj dari :)

    OdpovedaťOdstrániť