Naše vianočné zvyky

Hoci je už po Vianociach, chcela by som si v tomto článku spomenúť na vianočné zvyky. Tohto roku som totiž mala šancu spoznať aké zvyky prevládajú v iných kultúrach, ale hlavne pospomínať si a vysvetľovať tie naše. Hoci my si Vianoce bez istých tradícií a zvykov ani nevieme predstaviť, nie všade majú tak bohaté zvyky ako u nás na Slovensku. V Škótsku pečú morku miesto vyprážania ryby a darčeky dostávajú 25. ráno. A to sú zrejme všetky ich zvyky. Vlastne ešte sa poriadne počas Vianoc opijú. Taliani pečú na Vianoce prasa a doprajú si najlepšie jedlá a rovnako sa veľa pije. Moji spolubývajúci varili celý deň štvorchodové jedlo, vyrábali domácu pastu (cestovinu) a mala som možnosť ochutnať pravé talianske tiramisu. Španieli zase vôbec nedostávajú darčeky 24. alebo 25., ale až na troch kráľov, čo je oveľa väčší sviatok ako Vianoce. Na Vianoce sa zíde rodina pri večeri a rovnako si doprajú drahšie mäso ako počas roka. Poznáte ďalšie zvyky z iných krajín? Rada sa o nich v komentároch dozviem.

ŠŤASTNÉ A VESELÉ!!!

Novembrové radosti a starosti (už v Edinburghu)

   Tak sa po čase zase vraciam k sumarizácii mesiacov. Respektíve aj tie minulé mám poznačené, ale nikdy kvôli času neuverejnené.

1.  a už sa mi končí dvojtýždenný kurz angličtiny...boli to správne investované peniaze a čas

2.  prechádzka nočným a mokrým Edinburghom vyvoláva pocit, že som sa vrátila do minulého storočia...tie taxíky, doubledeckre a zámocká dlažba...

Predošlá pozícia s kontaktom s ľuďmi na predavačku nestačí

Už to bude takmer dva mesiace, čo si intenzívne hľadám prácu. Začína to byť celkom deprimujúce, nakoľko denne pošlem niekoľko CV a za celý ten čas sa mi ozvali až 3 krát, hoci CVčiek som poslala desiatky. Tá najlepšia práca, teda aspoň som si to myslela, prišla hneď na začiatku. Mohla som robiť recepčnú v menšom hosteli, ktorý má mnoho španielskych hostí, čiže by som sa nie len zdokonaľovala v angličtine, ale využila  by som aj španielčinu. Pozícia mala jeden zásadný háčik a teda, že sa muselo v danom hosteli bývať a nie len sa s inými deliť o byt ale aj o izbu. Toto bol pre mňa zásadný problém, keďže sme si nie len našli úžasný byt, ale aj zaplatili depozit a nájomné. Miesto som musela odmietnuť. Myslela som si, že po tomto sa už načaté vrece s prácami roztrhne a pohovorov začne byť viacej. Mýlila som sa. Ozvali sa mi asi až o týždeň, dokonca som sa o túto pozíciu ani neuchádzala. Našli si ma na internete. Raz som si len tak zo srandy spravila profil na britskej verzii stránky LinkedIn. Odrazu mi volali z personálnej agentúry, či by som mala záujem o pozíciu zákazníckeho servisu v jazykoch ktoré ovládam. Na Slovensku som pracovala v personálnej agentúre, takže som sa zrazu ocitla na pozícii uchádzača, ktorý si prechádza zložitým procesom prijímacieho pohovoru. A to ešte v cudzej krajine. Keď mi volali, dala som si pre istotu do uší sluchátka, aby som všetkému rozumela, pozvali ma na pohovor. Išla som tam v značnom strese, ale vravela som si, že o nič predsa nejde, nanajvýš to nedostanem, aj tak som sa o pozíciu neuchádzala. Pohovor dopadol perfektne, ale miesto som nakoniec aj tak nedostala vďaka skutočne zvláštnemu online testu (ale o tom možno niekedy nabudúce). Moja depresia sa značne prehĺbila a nechcelo sa mi ani ďalej hľadať. Po pár dňoch ma to prešlo a znovu som sa vydala do boja o prácu. 

"Zima" v Škótsku nemá rovnaký význam ako "zima" na Slovensku

Už tu máme december. Ako sa dozvedám zo Slovenska, u nás už aj zasnežilo. Tu sa teploty držia stále nad nulou a predpokladám, že tak to ešte dlhšiu dobu potrvá. Pre ujasnenie Edinburgh leží pri mori, takže tu máme celkom vlhký a momentálne hlavne chladný vietor. Obyčajne teplota cez zimu neklesá pod nulu, respektíve mrazy ako na Slovensku tu nezažijete. Zimou sa však môžete triasť oveľa viac ako u nás doma. Vaše vnímanie však bude dozaista iné ako to škótske.

Vitaj, Edinburgh!

A tak som konečne späť...na blogu...ale preč zo Slovenska.

Presťahovala som sa do novej krajiny, za novým životom, zážitkami a snáď nájdením zmyslu mojej existencie. Posnažím sa byť menším sprievodcom, ktorý veľmi subjektívne bude interpretovať prežité, nové, iné a rovnaké ako u nás. Už mesiac bývam v Edinburghu, v hlavnom meste Škótska, vo Veľkej Británii.

Ako sa to celé  udialo...

Vyvolený tu býval štyri roky, potom sa vrátil na Slovensko, keďže siréna zrejme volala, aby sme sa spoznali. Ako viete z viacerých predchádzajúcich článkov, so štúdiom u nás som nebola práve spokojná. Nedávalo mi pocit, že to k niečomu vôbec je a tak sme sa spolu s Vyvoleným rozhodli ísť skúšať šťastie niekam inakam. Najlepšie kde to človek troška pozná. Do Španielska skrz Vyvoleného jazykovú bariéru a momentálnu veľmi zlú pracovnú situáciu, to nešlo, hoci som tam jeden rok bývala. Voľba teda padla na Edinburgh, bol tu predsa dlho, kopa známych mu tu zostala, to znamená zázemie a pomoc keď bude najhoršie.

...odmlka z dovodu stahovania sa do inej krajiny...snad coskoro ;)

Kam kráčaš (Quo Vadis)

Názov knihy: Quo Vadis

Autor: Henryk Sienkiewicz

Vydavateľstvo: Svetová knižnica SME

jazyk: slovenčina

Dátum čítania: august 2013

Quo Vadis som prečítala až na druhý krát. Pomerne zdĺhavý a neprehľadný úvod v rozmedzí asi 100 strán môže spočiatku pôsobiť odstrašujúco, ak sa však do deja začítate, knihu nebudete chcieť nechať tak (ja som sa prvý krát pred pár rokmi jednoducho nezačítala). Je to strhujúci príbeh o ranných kresťanoch, ktorí boli v Ríme prenasledovaní zvrhlou a skazenou spoločnosťou tých dôb. Autor krásne vykresľuje dejinné súvislosti, tento román bol označený ako najvierohodnejšie vykresľujúci rímske časy za čias cisára Nera. Ide teda o historický román, z ktorého sa človek aj čo to priučí. Príbeh je však napísaný ľudsky, pútavo, možno s občas nudnými opismi, bez ktorých, by som si však obraz doby nevedela natoľko predstaviť.

Detoxikačné kúry – čo je klystír?

V prechemizovanej a umelej dobe dneška, kedy bohužiaľ nejeme produkty z čistej prírody, ako naše staré mamy, kedy sa živíme takmer výlučne supermarketovými, pekne vyzerajúcimi, ale málo výživnými potravinami, sa musíme o svoje telo starať aj troška inak, ako len liekmi. Jednou z alternatívnych metód, ktorá je mimochodom spomínaná už v Biblii, sú klystíri. Mnohým sa táto forma očisty bridí a príde im nechutná. Preto som sa rozhodla na základe vlastnej skúsenosti, povedať vám niečo o tejto pradávnej forme očisty tela.

Čo to ten klystír vlastne je?

Budeme sa rozprávať na rovinu, aby nedošlo k dezinformáciám a mali ste všetci jasnú predstavu o čo sa vlastne jedná. V medicíne sa zvykne klystír používať, napríklad ak je žena tehotná a je treba vypláchnuť črevá (aby nevytlačila kadečo, keď pôjde na svet bábo). Lekári vám ho však domov nepredpíšu, respektíve, len ak ležíte na lôžku, alebo máte nejakú diagnózu. Klystír sa však používa ako jeden z najlepších foriem prevencie, či pri počiatočných zárodkoch chorôb. Existujú na trhu viaceré preparáty, ale zjednodušene je klystír akási plastová ohybná nádoba, ktorú možno zavesiť a z nej vedie hadička. Zvyčajne majú klystíri na konci kohútik, ktorým možno regulovať tok tekutiny (osobne odporúčam zadovážiť si jedine takýto, pretože tok tekutiny bude potrebné aspoň zo začiatku regulovať).  

Ako klystír funguje?

Existuje viacero spôsobov ako klystír použiť, povieme si o nich pri jednotlivých postupoch, ktoré budeme rozoberať v ďalších článkoch. Zjednodušene sa do neho naleje tekutina, nádobka sa umiestni do výšky ramien a keď sa pustí kohútik, pomocou gravitácie tekutina steká cez hadičku až do našej riťky, kam pred procedúrou nainštalujeme vývod na konci hadičky.

Radosti a starosti uplynulých dní #7

Týždennými radosťami a starosťami to už nemožno nazývať, pretože to do týždňa akosi nikdy nestíham :) Leto sa pomaly končí, ale moje zážitky našťastie ešte nie sú pri konci.

 „Ak nebudeš vedieť, čo robiť, sprav si masérsky kurz,“ poznamenala moja babka. Raz mi babka zavolala, pretože ju pichlo v lopatkách. Má naozaj boľavý chrbát, kríže a asi všetko. Moje tety, ktoré sa o ňu starajú, nevynechajú deň, aby jej od bolesti neuľavili každodenným natieraním. Tento krát som dobehla ja a čuduj sa svete, babke sa môj spôsob viac ako zamlúval. Vraj jej aj seknutie na druhý deň povolilo a po ďalšom dni mojej masáže, sa jej aj konečne uľavilo. A mňa to samozrejme len teší :D

Upiekla som svoj prvý makový závin. A celkom sa mi podaril :)

Každý máme svoje hranice

Pozná to asi každý z nás, že existujú situácie, pri ktorých si overíme vlastné hranice, za ktoré sa nám podarí dostať buď len veľmi ťažko alebo sa to ani nikdy nepodarí. Takmer každý máme svoje hranice. Niekto má ich vzdialenosť posunutú ďalej od seba, niekto bližšie, jednému sa mantinely ukážu v láske inému v profesii, či inej oblasti života. Občas si nedokážeme uvedomiť vlastné hranice, ale vždy sa zapne kontrolka pri hraniciach iných. Začneme ich posudzovať a poučovať, ako by sa mali inak správať, ako by sme to riešili my v ich koži, akí by mali byť. Vždy keď začnem takto uvažovať zapne sa moja kontrolka: „Eva, chceš rozšíriť hranice niekomu, kým ty sama nie si, nevieš prečo sa správa ako sa správa! Chceš riešiť hranice, ktoré nie sú tvoje!“ Môžeme človeku poradiť, ak o našu radu stojí, ale tlačiť ho do našej predstavy, ako by mal veci riešiť nie je podľa mňa šťastná stratégia. Môže sa totiž stať, že sa to proti nám obráti, že ho v konečnom dôsledku dotlačíme niekam, kde vôbec nemal byť a ešte mu priťažíme. Jednoducho nie je to náš boj a nemôžeme ho vyhrať za niekoho iného.

Slovák si s Chorvátom porozumie

Chorvátsko som navštívila po viacerých rokoch a hoci sa stáva synonymom slovenskej dovolenky na rýchlo, neľutovala som ani chvíľku. Ubytovanie sme si našli u milého staršieho bezdetného chorvátskeho páru, ktorý nám hneď padol do nôty. Stihli sme spolu povečerať, poobedovať aj ochutnať pravú slivku, či chorvátsku žalúdkovú Travaricu. Mimo to sme si však rečovo celkom porozumeli, keďže sme sa rozprávali čisto slovensko – chorvátsky. Zopár perlí na ktorých sa ešte dnes usmievam sa nám však podarilo z úst vypustiť.

Tak sme sedeli pri vynikajúcom obede, pripravili nám čerstvú a chutnú rybu. Počas jedla sme väčšinu času mlčali, každý vychutnával, ale potom sa rozprúdila medzi nami plodná konverzácia. Starkí boli zvedaví či bývame v stane alebo v dome. Preblesklo mi hlavou, že stan nebude to pod čím ho poznáme po slovensky. Nakoniec sa z toho vykľul byt. Nedalo mi však našich chorvátskych hostiteľov neoboznámiť o význame tohto slova u nás. Vysvetľovanie a pochopenie sme zakončili hurónskym smiechom, pretože nie lenže pod stanom u nás ľudia bežne nebývajú, ale pod šátor (u nás šiator), čo je po chorvátsky stan, by sme sa šli nanajvýš schovať pred dažďom a nie spať.

Týždenné radosti a starosti #6...hm po vyše mesiaci – 2. časť

S Vyvoleným nám prischla taká zvláštna vec. Vždy keď ideme na neznáme miesto, niekde sa musíme stratiť, aby sme sa potom zase našli. Je to aj istá paralela k nášmu vzťahu, čo ho robí o to zaujímavejší a človek nemá vždy istotu čo z toho vylezie :) Tak sa stalo aj cestou do Chorvátska. Ani jeden sme si nenaštudovali cestu, Vyvolený vravel, že veď smer vie, budeme sledovať tabule. Všetko bolo v poriadku až do Mariboru v Slovinsku. Ja som mala autoatlas síce v ruke, ale starý asi desať rokov, takže novopostavená diaľnica vedúca až k moru na ňom samozrejme nebola. Vyvolený vravel, že treba ísť do Rijeky a ako som študovala mapu zdalo sa mi to rovnako ďaleko, či by sme šli cez Zahreb alebo cez Ljubljanu. Po starej ceste by to rovnaká vzdialenosť aj bola, lenže dnes už cez Zahreb vedie diaľnica. Keďže som si pamätala zážitok Vyvoleného, kedy sa chceli vyhnúť Slovinsku a putovali chorvátskymi cestičkami do Zahrebu a samozrejme sa úplne domotali, tak bol pre mňa Zahreb strašiakom, ktorému sa treba vyhnúť. Viedla som nás teda na Ljubljanu. 

Cesta Slovinskom bol nezabudnuteľný zážitok, zaumienila som si navštíviť túto krajinu, ísť pochodiť tie nádherné hory ktorými sme prechádzali a potúlať sa dedinkami, kde sa na každom vŕšku pásli ovečky či kravy. Bol to však aj veľmi vyčerpávajúci zážitok, keďže sme ani jeden celú noc nespali a terigať sa po serpentínových cestičkách, ktoré boli síce skutočne rozprávkové, bolo miestami až o život. Nakoniec sme dorazili do Rijeky, aby sme zistili, že sme do nej ale vôbec nemali ísť. Miestni pri Tescu nás odlifrovali na autostrádu (diaľnicu), ktorou sme sa vracali späť na Zahreb a len niekoľko desiatok kilometrov pred ním nás cesta zobrala smerom na Split k našej konečnej destinácii do Zadaru. Zrejme ste postrehli, že sme si to riadne nadišli, presne o asi 200km. Hlavne, že sme dorazili. 

Týždenné starosti a radosti #6...hm po vyše mesiaci – 1. časť

Naivne som si myslela, že letom mi čas vykročí v ústrety a ja všetko budem krásne stíhať. Hlboko som sa mýlila, nakoľko som tri roky zanedbávala toľko oblastí môjho života, že zrazu naraz nejde všetko, a to už mi zostávajú len dva mesiace, aby som to čo potrebujem doma a tu na SR stihnúť vôbec dorobila. Ale zase klamala by som, keby som povedala, že tie uplynulé týždne neboli zaujímavé, boli, občas mi až sánka dolu padala.

Postretala som opäť zopár ľudkov. Z piva s kamarátkou z gymnázia sa stala kalička do neskorých ranných hodín a ja som neplánovane spala u nej na byte. Zbožňujem stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými si máte čo povedať aj po dlhých pauzách medzi vzájomnými stretnutiami a ktorí sú stále naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Preklábosili sme noc a ona chudinka ráno do roboty. Okaňka (začalo sa mi páčiť dávať môjmu okoliu prezývky) prepáč, že som ti stále neposlala tu detoxikáciu, ale ja som sa k tomu vážne ešte nedostala (raz keď ti ukážem, že toto je ten blog, čo píšem, tak nájdeš dôkaz, že ani sem som nič celý ten čas nedala :P).