utorok 22. mája 2012

Zdravie nosíme v prvom rade v hlave

Aby som vysvetlila dlhú pauzu, čo sa môjho blogu týka...
Posledného pol roka bolo jedno z najťažších ale možno aj z najobohacujúcejších období v mojom živote. Mesiace som trpela chorobou, ktorú som si nevšímala a myslela si:: „ veď to prejde“. Po mesiacoch prišlo vytriezvenie: „veď ale asi by som mala navštíviť lekára, čo ak to bude niečo vážne,“ a po tomto výroku nastúpilo zúfalstvo, surfovanie po internete a samoidentifikácia mojej choroby (som vďačná za informovanosť vďaka internetu, ale ak sa to má týkať vašej diagnózy, tak nikdy informácie nehľadajte práve tam). Asi by som sa dokázala presvedčiť aj o tom, že mi chýba jedna noha, hoci by som cítila a videla, že to tak nie je, keďže vďaka informáciám na internete som mala príznaky tých najhorších chorôb.



Jedno dopoludnie, týždeň pred plánovanou kontrolou, na ktorú ma zobrali pomerne urgentne, som sa psychicky zrútila.

Myslela som, že mám s istotou rakovinu, hoci by som pre ňu nemala dedičné predispozície, ani vek a vlastne okrem príznakov žiadne predpoklady. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a zmenilo. Môj zvyčajný postoj „mňa sa našťastie také netýka", dostal riadne poza uši. Vybavovali sa mi tie najhoršie scenáre - ako bude ďalej vyzerať môj život, ako sa budem liečiť, ako dlho budem žiť? Hľadala som príčinu, kde som vo svojom živote spravila chybu, kedy sa to všetko začalo? Nakoľko verím, že choroby plynú v prvom rade z našej hlavy, objavia sa keď nežijeme život v rovnováhe a jednoducho niečo nefunguje, nevedela som sa dopátrať toho,  ako som mohla prísť k takejto chorobe. 

Týždeň pred prvou návštevou u lekára bol skutočne náročný. Keď som k nemu konečne prišla, stanovil mi na zatiaľ inú diagnózu, na ktorú ma následne začal liečiť. Ešte stále nebolo nič vyhraté. Odchádzala som od neho s tým, že ak sa stav zhorší alebo zmení pôjdem na jedno nie dva krát príjemné vyšetrenie.  Vďaka liekom mi začalo byť lepšie, ale objavili sa iné príznaky. Keď som po niekoľkých týždňoch liečby opäť prišla navštíviť lekára, neváhal a stanovil mi termín spomínaného vyšetrenia. Ďalšie týždne pochybností čo sa vyšetrením zistí. V týchto týždňoch čakania som „náhodou“ natrafila na stránku jedného pána, ktorý sa venuje pozitívnemu mysleniu. Podobného som prečítala už od viacerých autorov, vždy mi však prišli tieto myšlienky vzdialené. Mala som pocit, že tí ktorí o podobnom píšu zažili úplne iný život, iné situácie, ktoré im pomohli zmeniť svoj prístup k životu. Pán, ktorý založil stránku www.pozitivnemysliet.sk je celkom normálny Slovák (aj keď svojím spôsobom výnimočný vďaka snahe pomôcť takouto cestou iným), ktorý tiež zažil vo svojom živote aj nemilé situácie. Rozhodol sa podeliť o svoju cestu za pozitívnym myslením, cestu niekoho ako sme my, niekoho, kto žije v tej istej krajine a zažíva podobné problémy tým našim. A práve toto mi na jeho prístupe bolo asi najviac sympatické. Celá stránka sa nesie v duchu jednoduchých krokov, ktoré môže človek začať robiť hneď teraz,  ktoré si nežiadajú hodiny z jeho času, ktoré sú napasovateľné na každodenný život.

Väčšina kníh, ktoré som čítala boli pravdivé, ale v tom kvante informácií, odporúčaní, úloh a cvičení, som sa väčšinou tak zamotala, že ma nadšenie rýchlo prešlo a vrátila som sa do starých koľají. Tento krát som začala pozvoľna, krok za krokom, ako je na stránke písané. Dva týždne pred vyšetrením som dennodenne myslela len na to, ako vyjdem z ordinácie šťastná, že som úplne zdravá, respektíve mi zistia len to na čo ma pôvodne liečili. A vyplatilo sa. Vyšetrenie dopadlo výborne. Mám síce niečo, čo sa ma bude držať asi až do konca života a na môj mladý vek je to pomerne zvláštne, ale zmenou prístupu k životu a predovšetkým k svojmu telu sa možno aj takého zbavím.

Hoci choroby považujem za niečo, čo si väčšinou do života pritiahneme my sami, vďaka tomuto pol roku som sa mnohému naučila. Celý život sa spoznávame, spoznávame svoje hranice a mantinely. Jeden som spoznala aj ja, tisíc krát môžem povedať ako sa dá všetko zvládnuť,  ako sa nebojím smrti, ako by som bojovala s chorobou,  ale keď ma raz niečo podobné stretne v reálnom živote, zrazu sa všetko zmení a ja sa s okolnosťami nedokážem vyrovnať. Nech by som pred tým tvrdila čokoľvek, moje podvedomie mi ukáže, že som sa hlboko mýlila. 

Okrem toho som zistila, že nie len naša duša, osobný rozvoj sú dôležité, ale aj naše telo, pretože bez neho si jednoducho neporadíme. V dvadsiatich štyroch rokoch sa zo mňa stala tetka bylinkárka, keďže doping tela samými liekmi mu občas možno viac škodí ako pomáha. Doprajem si oddych, snažím sa aby bol konštruktívny a nepodobal sa len sedeniu pri filme, pretože opäť ide o aktivitu, ktorá ak sa robí pričasto viac škodí ako pomáha. Počúvam svoje telo, keď mu niečo škodí, snažím sa toho vyvarovať a naopak, ak mu niečo prospieva snažím sa to robiť čo najčastejšie. A hlavne snažím sa na život pozerať pozitívne. Samozrejme k tomu patrí aj prežitie tých smutných chvíľ, ale na druhej strane nie prílišné hrabanie sa v nich, len prežitie, snaha o vyriešenie, ak sa to dá a ak nie, jednoducho ponechanie minulosti a poučenie sa z chýb do budúcnosti.

Držím palce každému, kto bojuje s akoukoľvek chorobou. Aj napriek tomu, že som napísala, že si choroby priťahujeme do života sami, myslím si, že nie u každého to platí na sto percent. Väčšinou nevieme prečo sme sem prišli, aké výzvy chceme v živote prežiť, aby sme sa niečomu priučili, alebo aký dlh si naša duša nesie. Ale s istotou si dovolím tvrdiť, že čím negatívnejšie budeme na svet pozerať, tým ťažšie sa nám náš vlastný život bude žiť.

4 komentáre:

  1. Pravda je, netreba vedieť všetko, ale pravdou je aj to, že ak prídeš k lekárovi s "návrhom" diagnózy, zväčša ho prijme :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No u mňa to tak nebolo, keďže som sa bála tej najhoršej možnej diagnózy. Áno lekár síce povedal, že vylúčiť to nemôže, ale skôr sa mu to zdá byť niečo iné, čo sa aj nakoniec našťastie potvrdilo :) neviem, po mojich skúsenostiach niektoré veci je treba radšej nechať na nich, verím, že vedia čo robia, než sa presvedčiť o nejakej hlúposti na základe internetových diskusií a pod.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Veľmi veľa ľudí teraz vraví o tomto pozitívnom myslení. Keď mám pravdu povedať, tak veľmi nechápem, ako to má naozaj fungovať, ale sama som sa na pár veciach stihla presvedčiť, že to istým spôsobom naozaj funguje :-) Aj keď je to niekedy predsa len ťažké, človeka stretnú občas také sitácie, že posledné, čo ho napadne, je myslieť pri tom pozitívne. Môže prečítať aj milión článkov, no zmeny sa začnú diať, až keď naozaj zmení aj svoj postoj k životu a začne chápať a robiť veci inak. A aj ja držím palce a tiež obdivujem všetkých tých ľudí, ktorí to majú naozaj ťažké a predsa to zvládajú :-)
    A internetu sa v takýchto sitáciách radšej vyhýbam, lebo si tam vždy nájdem aj milión iných príznakov :P

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Už sú to roky, čo sa mi do rúk dostala nejedna kniha, čo som si vypočula nejeden názor na pozitívne myslenie. A aj tak stále, po rokoch, som nedokázala do života preniesť všetko dobré z pozitívneho myslenia, ale občas to naozaj vychádza. Myslím, že každý o ňom v kútiku duše vie, len v poslednej dobe sa možno až priveľmi rozšírili rôzne návody ako na to. Nevravím, že sú zlé, ale treba asi mať aj dávku zdravého rozumu pri výbere a vybrať si to, čo nám naozaj pomáha, pretože univerzálny kľúč pre každého jedného podľa mňa neexistuje, nakoľko sme každý iný (napr. aj mne až teraz asi najviac sadli rady spomínaného pána). Našťastie som ale zatiaľ až na značný biznis, ktorý z toho urobili, negatívne nenašla nič, pretože čo som ja čítala, sa zatiaľ snažilo ľuďom naozaj len pomôcť a nie nejako skryto ublížiť. Takže asi lepšie, že sa ludia aj o takom dozvedajú čím viac a možno podaktorých to len "dokopne" k tomu, aby začali brať život z tej lepšej stránky :)

    OdpovedaťOdstrániť