piatok 6. januára 2012

Pelíšky, aneb na rok 1968 ani moja generácia nikdy nezabudne

Ako asi každé Vianoce aj tento rok som si povinne s radosťou pozrela film Pelíšky. Na hefty z tohto filmu nezabudnem nikdy, už ich takmer všetky poznám naspamäť, presne viem ako film skončí a predsa mi po každý jeden krát vyhŕknu slzy, najprv pri smutnej českej hymne, ale hlavne pri poslednom venovaní všetkým tým, ktorí z roka na rok prišli o svojich blízkych, milencov, či milenky, kamarátov, či kamarátky na dlhých 20 rokov.



                V osudnom roku som nebola ešte ani v pláne, vlastne moji rodičia ešte ani nič neplánovali nakoľko zažívali len svoje detstvo a predsa sa ma vždy dotkne, znova a znova, informácia o tom, ako prišli sovietske vojská s tankami bez ohlásenia, ako ľudia definitívne stratili akúkoľvek slobodu, ako stratili vtedy nevedno na aký dlhý čas nejedného blízkeho človeka. Niektorým sa pošťastilo znovu ich stretnúť, iní také šťastie nemali. Vždy sa ma dotkne pomyslenie, ako sa museli rýchlo rozhodnúť tí, ktorí chceli emigrovať, ako tu museli všetko nechať a ísť do neznáma s pocitom, že sa už možno nikdy nevrátia, že tam vonku budú na všetko sami, že si ani len povzbudzujúce slová od svojich blízkych v telefóne nevypočujú. Dotkne sa ma aj fakt, že ruskí vojaci prišli v presvedčení, že nás oslobodzujú a miesto toho si vypočuli len ponosovanie a chytali pľuvance a jednu nadávku za druhov, ktorú im uštedrili československí občania.

                Som vďačná, že som sa narodila rok pred veľkou revolúciou, vďaka ktorej sa dnes môžem tešiť zo slobody, vďaka ktorej môžem rozprávať a písať čo ma napadne, vďaka ktorej môžem cestovať a plniť si svoje sny a túžby. Nič nie je dokonalé, ani to čo máme dnes, ale predsa ďakujem, že som si nič z toho, čo si prežili ľudia roku 1968 a potom, ja prežiť nemusela. Skladám vám úctu, vám všetkým, či ste boli tí, ktorí sa rozhodli odísť, alebo tí, ktorí nakoniec zostali.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára