utorok 10. januára 2012

Koľko...?


Chcela by som byť vtáčikom,
on si len letí,
ja keď chcem letieť,
najprv si krídla zlomiť musím.

Celý život utekáme za jedinou vecou,
Ona nám perie vytrhá zasa tisíci krát,
A opäť sa k nej postavíme s úctou,
Tak ako po prvý krát.

Krídla sú zlomené,
No snažíme sa lietať,
Ako stádo zdivené,
A opäť sa pozviechať.



Koľko vody v rieke pretečie, než aj ona nájde si nás,
Koľko zemi sa preorie, kým povieš mám ťa rád,
Koľko hviezd musí spadnúť, aby si ma pobozkal,
Koľko krát sa mi svet zrúti, než stretnem ťa po prvýkrát.

Vtáčik si šteboce, z nebies nám spieva
O láske velikej, ktorá nás čaká,
Adam s Evou súdení si boli,
A predsa hriech im zničil život celý.

On nebol tým pravým, ona tou pravou,
Krídla sa zlomili, stalo sa to pravdou.
Tí praví nejestvujú, pán Boh to vedel,
A predsa to dopustil keď v kresle sedel.

Aká dlhá cesta nás čaká, nikto netuší...
Jedno viem, láska môže byť naša
Ale len ak to svet dopustí.
A vtedy budeš tým pravým.

Znovu ma zradili, znova to bol on,
Znova sa postavím a pôjdem tou istou cestou,
Znova sa potknem a prídeš ty,
Znova sa usmejem a opustíš ma navždy.

Koľko piesní zloží básnik, kým povieš si moja?
Koľko rán človek pretrpí, kým stanem sa tvoja?
Koľko sĺz mi z očí vyplaví, kým nájde si nás
Tá čo zmyslom života má byť, tá......čo živí nás.


...tvorba spred niekoľkých rokov...chcela som ju však zahrnúť, pretože aj toto som bola Ja.


2 komentáre:

  1. Veľmi pekné.. Z tej básničky je naozaj cítiť človek. Presne ako píšeš... Si v tom "ty". Obdivujem odvahu, že si sa rozhodla na svojom blogu zverejniť niečo tak osobné.

    Andrej

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem pekne.
    Pravdu povediac, pred niekoľkými rokmi by som tú odvahu nemala, bolo to až príliš osobné. Osobným síce zostalo dodnes, ale z nejakého dôvodu som sa chcela o to podeliť. Sama neviem úplne presne prečo.

    OdpovedaťOdstrániť