streda, 27. mája 2015

Každodenné inšpirácie

Je niekedy náročné všímať si bežný život ktorý sa okolo nás odohráva v takej uponáhľanej dobe akej žijeme. Dokonca sa môže stať, že realitu nikdy nekončiacich povinností, neustáleho naháňania sa za niečím prevezmeme natoľko za svoju, že si zabudneme všímať skutočný život. Ten na nás však stále čaká v neustále meniacom sa okamihu a je na nás či mu začneme venovať pozornosť alebo nie.

Začala som si konečne tento jednoduchý život okolo všímať a zistila som, že je plný inšpirácií a krásnych zážitkov.

Po práci som sa prešla do parku, bol krásny slnečný deň, takže si deň vychádzku priam pýtal. Deti, ktorým sa skončilo vyučovanie, sa v skupinkách vinuli cez park. Všetky odeté v rovnošatách, keď ma odrazu zaujalo dievčatko, ktoré ukazovalo spolužiakovi všetko okolo. Na tvári úsmev od ucha k uchu, chlapec ju dychtivo počúval. Tu som si zrazu všimla, že chlapec má pravdepodobne dawnov syndróm. Radosť v jeho tvári však bola úprimná. Decká sa k nemu správali rovnocenne, nevyčleňovali ho, ale ani neľutovali. Vtedy som si uvedomila, že deti sú jedni z najväčších učiteľov, občas im len treba načúvať.

V iný deň, zase som sedela v parku na pár minút po práci, som pozorovala ľudí okolo. Vždy som to rada robila, či už išlo o veľké nákupné centrá, ulicu alebo park. Nie že by som ich hodnotila, len bolo milé vidieť, ako sa jedni ponáhľajú, iní smejú, ďalší pomaly vychutnávajú čas či už so svojím partnerom alebo kamarátmi. Aj v tento deň som sedela na lavičke, konečne odložila mobil a len ticho vychutnávala okolitú atmosféru. Na lavičke obďaleč sedel starý pár, možno sedemdesiatnici. Z chuti sa smiali, žena ťahala muža za nos a očividne boli v hravej a dobrej nálade presne ako tie deti z pred pár dní. Zase som si uvedomila, že ani vek nás neobmedzuje v tom, aby sme sa radovali zo života.

V jednej z kaviarní v ktorej pracujem máme vysoké stoličky osadené priamo v okne, takže máte pekný výhľad do ulice. Väčšina z nás tam zvykne cez pauzu jesť svoj obed, keďže ste otočený chrbtom do kaviarne a na chvíľu máte od všetkých tých ľudí pokoj. Oproti cez ulicu je reštourácia a tak v jeden deň, keď som už len dopíjala čaj a sledovala okolie, mi zrak padol na skupinku chlapov v strednom veku ktorý sa práve lúčili. Všetci sa medzi sebou vyobjímali uštedrili jeden druhému pusu na líce a v dobrej nálade sa rozišli. Možno sa tak vítajú a lúčia pri každej príležitosti, možno sa len dlho nevideli, možno to bolo po prvý krát. To ja neviem, ale situácia ma zahriala pri srdci, že aj medzi tými chlapmi, ktorí sa občas pretekajú koho ego zvíťazí, sú láskyplné momenty J

Cestou do práce autobusom zvyčajne počúvam hudbu a čas venujem na prečítanie e-mailov alebo poodpisovanie na správy. A tak občas zabudnem, že sa kopa vecí v danom momente deje okolo. Preto sa snažím aspoň časť cesty venovať skutočne samotnej ceste. Keďže tu jazdia poschodové autobusy, a ja vždy sedím na poschodí v prvej rade, vidíte svet celkom z inej perspektívy. Na vrcholky budov sa zvyčajne za normálnych okolností nepozeráme. Tak mi raz do zorného poľa padla dvojica chalanov sediacich na najvyššom poschodí budovy. Sedeli na kvázi terase, na ktorú je prístup priamo cez okno, v rukách gitary a spievali. Zrejme výhľad odtiaľ musel byť božský, ako aj akýsi pokoj od trafiky pod nimi. Slnko svietilo a občas predsa treba aj vypnúť, napríklad aj s gitarou v ruke.


Tak vám prajem, aby ste mali tiež šťastie vidieť obyčajné radosti v každodennom živote.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára