pondelok, 2. marca 2015

Keď sa cítime živí

Ako dieťa či stále pubertiačka som veľmi emocionálne prežívala všetko čo sa dialo okolo. Je to veď nakoniec normálne v tom čase sa oveľa viac smejeme ale aj plačeme všetko má pomerne vysoký emocionálny náboj. Z akéhosi dôvodu som si po tomto období vybudovala obranný mechanizmus pred svetom, pretože isté skúsenosti boli možno príliš bolestivé a ja som ich citlivo znášala a možno nikdy sama so sebou nespracovala. Vtedy mi ale nenapadlo, že takýmto spôsobom sa ochudobňujem aj o všetky tie pozitívne nabité emócie. Snažila som sa mať svoj život pod kontrolou, robiť veci správne, pozerať sa naokolo, počúvať ostatných, ktorí mi vraveli aká som, či by som mala byť. Nanešťastie niečomu vo vnútri mňa samej som verila odjakživa, v akýsi pocit (niekto to nazýva intuícia, niekto vnútorný hlas, niekto zdravý rozum) ktorý ma vždy nasmeroval správnym smerom. Nie vždy som rozumela tomu čo robím ani prečo to robím, nie vždy tomu rozumeli ľudia okolo dokonca by som povedala, že až nechápali a možno stále nechápu čo stváram so svojím životom, ale s odstupom času sa všetky rozhodnutia ukázali byť pre mňa samú správnymi, pretože som sa vďaka nim niekam posunula, či stretla ľudí, ktorí ma niekam posunuli. Nie vždy všetko vychádza v živote podľa plánu, zrejme tu nie sme od toho, aby sme mali život pod kontrolou a už vôbec nie aby sme mali pod kontrolou životy iných. Mala som v tom však oveľa jasnejšie keď som bola mladšia, kedy ešte nie sme natoľko ovplyvnení (ja to nazývam) systémom. V istom momente sa však akosi začíname tomuto systému podriaďovať, pretože sme odvšadiaľ k tomu tlačení. Začíname viac uvažovať rozumovo než pocitovo, to čo nás napĺňalo a bavilo keď sme boli mladší a robili sme to pretože nás to napĺňalo, neuvažovali sme čo s tým ďalej, koľko by nám to vynieslo, či sa to bude páčiť iným, sa akosi stráca do úzadia. Ak sme radi kreslili, prestali sme s tým, pretože to nesúvisí s našou vytýčenou kariérou, ak sme radi spievali či hrali na hudobný nástroj, prestali sme, pretože sme v tom možno neboli až takí dobrí, ak sme radi chodili do prírody na túry, prestali sme, pretože na to nemáme čas a je toľko povinností ktoré musíme stíhať a robiť. Sú predsa dôležitejšie veci v živote, musíme zarábať peniaze, chceme niečo v živote dokázať, musíme zabezpečiť rodinu, mať nový televízor, auto. 

A potom si prečítame príbehy úspešných ľudí, ktorí v našom nazeraní spravili v živote veľké veci. Málokto z nich ich spravil pretože ich robil pre cieľ spraviť niečo veľké alebo zarobiť veľa peňazí. Jednoducho nasledoval svoj vnútorný hlas, mal pre niečo vášeň a jednoducho to robil. Neuvažoval koľko mu to vynesie, či s tým v živote niečo dosiahne, čo na to ostatní okolo. Dokonca mnohí nemali práve „najsprávnejší“ život. Aj keď v živote nespravíme veľké veci, ktoré budú veľké v očiach iných, dôležité je ak spravíme také, ktoré budú veľké v našich očiach. Ak sa však budeme báť byť opäť občas naivným dieťaťom v nás možno ani nerozpoznáme ktorá zo životných skúseností je tou veľkou práve pre nás. Pravdou je, že starší ľudia majú skúsenosti a vedia tým pádom o živote viac ako tí mladí, ale je jedna dôležitá vec, ktorú je fajn naučiť sa od mladých a to bezprostrednosť a otvorenosť. Tým, že nie sú ešte poznačení toľkými skúsenosťami sú často krát práve takýto. Vstupujú do situácií s čistým štítom, nevinne a naivne, pretože vďaka skúsenosti ešte nezostali ovplyvnení, ustráchaní. A toto je jedna z vlastností, ktorú by som si ja osobne chcela uchovať až do staroby. Tiež som sa začala uzatvárať pred svetom, začínala som naň mať svoj „správny“ názor a dokonca nadobúdala pocit, že teraz nastal môj čas, kedy môžem ja iným hovoriť čo a ako by mali robiť, pretože som zase o niečo staršia a mám isté skúsenosti. Lenže hoci tak žije väčšina populácie, takto to nefunguje a začínam mať pocit, že od šťastného života nás skôr vzďaľuje. Skúsenosťami začíname mať pocit, že každá ďalšia bude podobná a preto sa správame podobným spôsobom, uzatvárame sa, hoci o tom ani nevieme. Prestávame cítiť a to bol v mojom živote hlavný znak toho, že som istú časť seba poslala do ústrania a nechcem sa ňou zaoberať, pretože by to mohlo bolieť. Nastúpi strach, ktorý nám nedovolí urobiť isté rozhodnutia, hoci cítime že sú správne, začneme nad nimi príliš rozmýšľať, kombinovať, hľadať pre a proti, čo bude výhodnejšie. Ak sme prežili niečo bolestivé, nechceme dovoliť, aby sa niečo podobné zopakovalo. Lenže sa tým ochudobňujeme aj o to, že by sa mohlo stať niečo pekné a naplniť nás šťastím.

Nedávno sa mi bývalý kolega zveril, že by chcel nájsť spôsob ako byť trvale šťastný. Pretože prežíva chvíle šťastia, lenže tie netrvajú naveky. Ak by mal napríklad veľa peňazí bol by šťastný, pretože jediné čo zamestnáva jeho hlavu momentálne je ako zaplatiť nájom, ako ušetriť na dovolenku a pod. Šťastie leží všade okolo nás a ja som prišla na to, že ak sa začína veta ak by som mala/bola...tak sa od neho vzďaľujeme. Trvalé šťastie neexistuje, pretože nanešťastie žijeme v duálnom svete, kde má takmer všetko svoj protipól a jedno nemôže existovať bez druhého. Vždy sa vraciam k tomu, že je to o uhle pohľadu. Samej mi je smutno za tými časmi, kedy som šťastie prežívala každou bunkou svojho tela. Nič však netrvá večne a tak sa treba pohnúť zase ďalej, pretože inak môžeme prehliadnuť ďalšie dvere ktoré sa nám otvárajú. Nerobiť však nič na silu, ak chceme smútiť smúťme, ak chceme plakať, plačme, ale neprepásnime moment, kedy sme opäť pripravení vykročiť do života obohatení o skúsenosť, ale nie zatrpknutí pre tie nasledujúce.

Edinburgh je jedno z tých miest v mojom živote, ktoré ma vrátilo do emocionálne nabitých čias, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Hoci som život prestala mať pod kontrolou, čo som vlastne rada, zase postupne našlapujem na tú cestu pre ktorú som na svet vlastne prišla. Zase začínam mať vďaka tomu pocit že žijem a nenaháňam sa len za niečím čo ak dosiahnem budem šťastná. Som šťastná tu a teraz so všetkým tým dobrým aj zlým čo sa mi v živote deje. Možno sa hľadám a potrebujem opäť nájsť svoj smer, ale to neuponáhľam.  Občas nás „správny“ alebo systémom nalinkovaný život nenaučí toľko ako ten, ktorý cítime že máme žiť.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára