piatok, 16. novembra 2012

Prečo sa ťažko zbavujeme vecí?



V rámci mojej zmeny životného štýlu a tým dosiahnutiu zdravia, šťastia a rovnováhy, som začala intenzívnejšie zavádzať do praxe minimalizmus vo všetkých jeho podobách. Posledné roky to bolo len v malom, ale teraz som si uvedomila, že treba sa posnažiť troška viac, ak chcem vidieť jeho priaznivý vplyv na môj život. 


Každé dva roky triedim oblečenie, minulý rok som vyhádzala polku izby, ale to je asi tak všetko. Väčšinou sa počas roka stane to, čo sa dá v chudnutí nazvať jojo efekt a ja mám zase zaprataný životný priestor v izbe ako aj v skriniach. Preto treba robiť revíziu v pravidelných intervaloch, jeden raz to nebude nikdy stačiť. 

Stále si však myslím, že som na tom relatívne dobre. Bývam ešte s rodičmi, takže môj životný priestor je obmedzený aj v kuchyni, obývačke, na chodbách a pod. Kde ja za 2 roky vyradím jeden cely plný mech oblečenia a ešte dačo k tomu, moja mamina takto naplnila jeden mech pri svojom prvom vytrieďovaní po asi 20tich rokoch. Treba však začať aspoň v malom, aj to je úspech, takže som rada, že s tým aspoň začala. 

Pri mojich rodičoch som pochopila, že niektorí ľudia majú sakramentský problém zbavovať sa vecí. Prečo je to tak? Keď som sa na to maminy spýtala, tak klasická výhovorka je „čo ak sa mi to raz zíde“ Áno aj mne sa stalo, že som hľadala vec, ktorú som vyhodila, pretože práve vtedy by sa mi zišla, ale poviem vám pravdu, že je to jedna zo 100, možno z tisíc a tú jednu vždy viete nahradiť niečím, čo  už doma máte. Takže takýmto postojom ma nepresvedčila. 

Dlho som nad tým rozmýšľala, prečo ľudia tak veľmi lipnú na svojich veciach, majetku, niečom čo kúpili alebo dostali. Používame klasické výhovorky „dostala som to a mám to z úcty k človeku, od ktorého som to dostala“, „dala som za to peniaze a teraz to mám vyhodiť,?“ 

Nie je troška pokrytecké nechávať si niečo, čo sme dostali od iného, hoci sa nám to nepáči, hoci to vôbec nepoužívame? Ak nás má ten človek rád, tak nepotrebuje vedieť, čo sme z jeho darčekom spravili, dal nám ho pretože nám ho chcel dať. A ak to tak nebolo a predsa chce vedieť, čo sme s ním spravili, ale stále nás má rád, tak pochopí, ak mu slušne vysvetlíme, že ten darček jednoducho nebol pre nás a tak sme ho dali niekomu, komu sa hodí lepšie. A ak to nepochopí? Nuž tu je otázne, či má takýto človek, ktorému na nás vlastne ani nezáleží  v našom živote miesto. Netreba však radikálne vyhadzovať ľudí zo svojho života, pretože práve toto nechápu. Občas im stačí dať čas a oni si to mnohí nakoniec uvedomia aj sami. 

Veci za ktoré sme dali peniaze, ale už stratili pre nás význam, respektíve to boli zbytočne minuté peniaze, treba posunúť ďalej. Už len pocit, vždy keď sa na danú vec pozrieme, že sme za ňu minuli zbytočne peniaze, je pre nás zaťažujúci a paradoxne nás skôr opäť privedie k nákupu zbytočností. Veľmi sa mi v praxi osvedčila otázka, ktorú si položím vždy, keď nakupujem. „Túto vec potrebujem, alebo ju len chcem?“ Ak sa zlúčia obe je to super a vec kúpim, ak však zostane len chcem a v konečnom dôsledku bude vec trčať v skrini alebo už bude napríklad piata v poradí rovnakých/podobných vecí, vrátim ju späť do regálu. A peniažky mi zostanú na dôležitejšie a potrebné veci.

Často počujem „mám k tomu citový vzťah“. K tomuto jedinému asi nemám výhrady. Ak človek má k nejakej veci v momentálnej situácii citový vzťah, tak nech si ju nechá. Koniec koncov na zbavovanie sa vecí musíme prísť každý sám, nikoho sa do toho nedá nútiť, hoci ja to doma omielam dokola a verte či nie, oni si to tí ľudia začnú nakoniec uvedomovať sami :). Aj ja mám k mnohým veciam citový vzťah, pretože som ich od niekoho dostala, pretože som ich využívala veľmi dlhý čas, pretože mi daná vec bola veľmi nápomocná. Ale predsa aj v tomto si treba troška uvedomiť, či budem mať citový vzťah k všetkým veciam po mojom dedkovi, alebo stačí ho mať k jednej, možno k dvom. 

V konečnom dôsledku som veci, na ktoré som bola naviazaná len z dĺžky ich používania, spomienok na isté obdobie života, vyradila, pretože citový vzťah zmizol. Nechala som si len malé vecičky, nejaké blahoželania alebo pohľadnice a pod., ktoré sa zmestia do jednej škatule s názvom Spomienky. Takúto škatuľu mať potrebujem, hoci sa snažím žiť pre prítomnosť. Občas je pekné prejsť vecami a zaspomínať si aký sme boli, s kým sme sa stretávali, čo bolo pre nás v tej dobe dôležité. Môžeme sa poučiť a prinavrátiť sa k niektorým zvyklostiam, ale môžeme sa aj pousmiať, že sme sa zase posunuli o riadny kus dopredu.

Ako som si všímala ľudí a ich lipnutie na veciach, zistila som, že to robíme z jedného dôvodu. Je to náš klamlivý pocit istoty a nadvlády nad niečím. Myslíme si, že budeme šťastnejší a budeme žiť lepšie, ak budeme mať tri autá, veľký dom a budeme ho „zútulňovať“, aby sme sa v ňom cítili dobre a isto. Človek potrebuje priaznivé a pekné prostredie preto, aby sa mu žilo lepšie. Majme to, čo potrebujeme, to, čo nás robí šťastnými, ale všetko ostatné by malo ísť preč. Rovnako pristupujme aj k veciam, ktoré síce potrebujeme, ale máme ich duplicitne niekoľko krát, pretože „čo ak“. Stačí nám predsa len jedna, možno zopár. Pocit istoty nám naše štyri steny zapratané vecami nikdy nedajú. Skôr nás od nej odvrátia. Istotu potrebujeme nájsť v prvom rade sami v sebe. Dôverovať nášmu úsudku, tomu kto sme a aký sme. Rovnako pocit nadvlády nad niečím, pocit, že niečo máme v našej moci, je len klamný spôsob, ako kompenzovať našu nelásku k nám samým.

Takže, ak aj vy bojujete s materiálnymi vecami, ktoré vás zahlcujú a uberajú vám zo životného priestoru, začnite so zmenou. Ale robte to postupne a v tempe, ktoré vás nebude stresovať. Lepšie vždy začať od menej osobných vecí a postupne sa prepracovať k tým najosobnejším. Platí to aj pri izbách. Ak máte vlastný dom/byt, začnite s obývačkou, ktorá patrí všetkým a až nakoniec riešte svoju izbu/stôl/skriňu. Sami zistíte aké oslobodzujúce je mať vo veciach trvalý poriadok, pretože tých vecí budete mať málo. Treba si však tento pocit udržať. To sa vám podarí, ak vždy nad novou vecou, ktorú držíte v obchode, porozmýšľate či ju potrebujete, alebo len chcete. Okrem toho revíziu svojich vecí/domu robte pravidelne. Aspoň raz za rok väčšie vyraďovanie, pretože vždy sa objavia „nové“ nepotrebné veci. Ideálne je si na takéto veci vytvoriť jednu skriňu a tam ich odkladať počas tohto roka. A hlavne pri vytrieďovaní nemyslite na to, ako vás vaše veci obmedzujú, ale skôr na to, ako vás oslobodzuje ich vyraďovanie a je pre vás príjemný pocit, ak niekomu inému pomôžete niečím, čo vy nepotrebujete, ale jeho to možno zachráni ;)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára