piatok, 6. januára 2012

Vegetariánstvo - moja cesta k rovnováhe

Sú to asi tri roky, čo som vegetariánka. No taká polovičná, pretože jem ryby, nakoľko sa ich zatiaľ neviem úplne vzdať a aj preto, že sa ešte stále učím nahrádzať bielkovinovú stravu, tak aby som samu seba o potrebné živiny úplne neoberala. Vegetariánkou som z presvedčenia. Čo to znamená...
           
Pred tým som mäso milovala. Nemusela som ho mať každý deň, ale ani som si nevedela predstaviť život bez obľúbenej slaniny, klobásy, pečenej kačky, či môjho asi najobľúbenejšieho jedla „knedlo, zelo, vepřo“. Nebola som zaťažená na chudé mäso. Ako malé dievčatko som vyhľadávala práve to najbelšie a najtučnejšie, spolužiaci mi dávali svoje kuracie kože zo stehien a ja som si vždy náramne pochutila. Ospravedlňujem sa, ak sa niekomu tri krát otočil žalúdok, viem, mnohí mäsožravci jedia len to najchudšie mäsko.

Ako som dospievala, začala som si uvedomovať mnohé veci. Vždy som mala pekný vzťah k zvieratám. Od môjho narodenia, teda asi nie od narodenia, ale od kedy som začala rozmýšľať a rozprávať, sa u nás nesmel zabiť žiaden pavúk, všetky sa vynášali von. Nikdy som nehrala detské hry spojené s chytaním chrústov a následným vydymením vo fľaši, alebo spojené s pitvaním žiab a podobnými ohavnosťami. Ale mäso som jedla. Vždy som akosi chápala, že zvieratá sú tu na to, aby sme ich aj jedli a tohto názoru sa držím dodnes. ALE je veľký rozdiel ako sa ku kusu mäsa, ktoré máme na tanieri správame pred tým, ako sa tam vôbec dostane. Moji rodičia odjakživa vždy niečo chovali. Chov úžitkových zvierat je samozrejme spojený aj s ich zabitím a následným zjedením. V puberte som prestala naše zvieratká jesť a jedla som len kurence, áno tie dopované bohvie čím. Kupované kurence. Salámy a šunky som vylúčila úplne, ale zase občasnej klobáske, či slanine, alebo už spomínanej kačke som sa nebránila.

Ako som ďalej dospievala, začala som sa viacej zaujímať o prostredie v ktorom žijem, o to čo sa deje vo svete, čo sa deje s našou planétou. Čim ďalej tým viac sa ma náš svet začal dotýkať a už som nedokázala len sa nečinne prizerať tomu, ako ničím samu seba, ako ničím svet mojim deťom. Poslednou bodkou bol deň, keď bola uvedená celosvetová premiéra dokumentárneho filmu Earth. Čakala som myslím že až do polnoci kým ho spustia v telke a po jeho prezretí som sa rozhodla, aspoň malým krôčikom sa posnažiť niečo zmeniť v mojom živote. Stala som sa vegetariánkou z presvedčenia, že dennodenná konzumácia mäsa ničí našu planétu, z presvedčenia, že nemôžem konzumovať mäso, ktoré bolo pred tým týrané, ktoré nikdy nevidelo trávu, ktoré je dopované rôznou chémiou len aby čím skôr vyrástlo.

Na moje prekvapenie vzdať sa mäsa nebolo až také ťažké. Nútilo ma to hľadať nové recepty, zisťovať si, čo iné a chutné sa dá pripraviť. Nikdy som rada nevarila. Od kedy som vylúčila mäso zo svojho jedálnička, varenie ma baví, ak je naň čas. Našla som mnoho zaujímavých jedál a ingrediencií, ku ktorým by som sa inak možno nikdy nedostala, lebo by som nemusela. Nikdy počas troch rokov som však netvrdila, že všetci ľudia majú byť vegetariánmi. Neodsudzujem jedenie mäsa, len si myslím, že nemusí byť na stole každý deň. Po troch rokoch odvikacej kúry od mäsa, viem, že očistou bez mäsa som potrebovala prejsť, aby som dnes vedela rozlíšiť kedy mám len na mäso chuť vďaka rozmarnosti a kedy si ho moje telo naozaj pýta. Vďaka práci som zopár mesiacov prežila na hotelovej strave, strave veľmi jednotvárnej, kde som po prvý krát po  dvoch rokoch dostala chuť na mäso. Môjmu telu jednoducho asi chýbali potrebné živiny. Naďalej som mäso nejedla, nakoľko išlo len o dočasnú záležitosť. Po návrate som nabehla na vlastnú vegetariánsku stravu a všetko sa vrátilo do normálu. Chuť na mäso zmizla.

Dnes po troch rokoch očisty som sa rozhodla občas mäso opäť jesť, ale naozaj len občas, ak si ho telo bude pýtať, ak môjmu organizmu bude niečo chýbať. Mohlo by sa zdať, že nemám pevnú vôľu a len si hľadám výhovorky, prečo mäso opäť jesť. Nie je to tak. Podľa mňa vzdanie sa mäsa a vegetariánstvo nie je o pevnej vôli, ale o štýle života, ktorý si zvolíte. Ak by vám však mal takýto štýl života ubližovať, treba niečo zmeniť. Mne neubližuje, cítim sa dobre po všetkých stránkach, len mám možno menej sily v rukách ako voľakedy a o otvorenie pohára musím žiadať zdatnejších :). Jem ho zriedka nie len kvôli fyzickému telu, ale opäť z presvedčenia. Ak si pamätáte, moje vegetariánstvo plynie z odporu voči nadmernej konzumácii mäsa v dnešnom svete a voči zlému zaobchádzaniu so zvieratami vo veľkochovoch, pred tým, než sa dostanú na náš tanier. Preto jem len naše domáce mäso, jem ho len raz do mesiaca, alebo ani to nie, závisí od môjho tela, nakoľko si ho žiada. Žiadne mäso nekupujem a hoci aj naše zvieratá nakoniec zabijeme, viem, že boli chované s láskou a bolo s nimi patrične zaobchádzané. 

Podľa môjho názoru nič by nemalo byť robené v  extrémoch. Možno som tiež žila v extréme uplynulé roky, nakoľko som mäso nejedla vôbec, ale vždy sa tento štýl dal udržať, bez toho, aby mi ubližoval. Viem, že tie roky bez mäsa som potrebovala a pre mňa to bolo takto lepšie, ako keby som hneď začala s konzumáciou len nášho mäsa a len raz začas. Každý sme iný, každý potrebujeme inú cestu. Keby sme všetci prestali jesť mäso, asi by to rovnako nefungovalo, pretože by sme sa dostali do extrému, tak ako v ňom sme dnes, pretože mäso musí byť u mnohých dennodenne na tanieri. Aby toľké množstvo mäsa mohlo byť produkované rúbeme lesy, vysušujeme močiare, vytvárame polia nie s obživou pre ľudí, ale s krmivom pre dobytok, prasce, aby neuveriteľný dopyt po mäse mohol stále rásť. Som zástancom rovnováhy, neodsudzujem nikoho, je každého vec nakoľko si uvedomuje, či je alebo nie je naša planéta v ohrození, nakoľko myslí na svoje zdravie. Je len na vás, či aj o možno pre mnohých banalite, ako je konzumácia mäsa budete rozmýšľať a či jeho konzumáciu zredukujete na zopár krát v týždni, vylúčite úplne, alebo ponecháte pri starom zvyku, že deň bez mäsa, by sa ani nemohol začať. Snažím sa len upozorniť na potrebu rovnováhy. Tá by mala fungovať vo všetkom, ale opäť je na každom z nás, nakoľko o nej budeme rozmýšľať a či vôbec.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára