pondelok, 9. januára 2012

Rozhodla som sa byť dobrovoľníkom

Dobrovoľníctvo je dnes nie len ušľachtilá činnosť ale svojim spôsobom aj biznis a profesijné napredovanie, hoci vo väčšej miere s dobým úmyslom. Povedzme si na rovinu, robiť dobrovoľníka okrem dobrého pocitu na duši dnes znamená aj peknú kolónku v životopise alebo novú skúsenosť. V podstate na tom nie je nič zlé, ak ten prvotný čisto dobrovoľnícky záujem pomôcť nechýba.

                Aj ja som sa stala dobrovoľníčkou. Pravidelne sa snažím, hoci tá pravidelnosť sa mi nie vždy darí, chodiť do jedného detského centra pomáhať, hrať sa s deťmi, tráviť s nimi čas, aby nechodili po škole kade – tade po uliciach. Keď som prvý krát vkročila do Kroku môj záujem bol čisto nezištný, chcela som pomáhať. Milá slečna na mňa vybafla s otázkami, čo študujem, či mám skúsenosti, prečo sa chcem vlastne stať dobrovoľníčkou. Časom som zistila, že som v centre jedna z mála, ktorá študuje niečo, čo s daným dobrovoľníctvom vôbec nesúvisí. Mám rada deti, sama súrodencov nemám a v rodine malé deti chýbajú, tak som sa rozhodla pre takúto cestu. A neľutujem. Hoci, ako vravím, nedarí sa mi deti navštevovať pravidelne. Dokonca sa mi ani nie vždy chce, ale keď do centra prídem a začneme vyrábať rôzne kreatívne záležitosti, keď sa znovu vrátim k pleteniu náramkov priateľstva alebo sa hráme hodiny rôzne hry, zrazu nechuť opadne, zrazu zistím, že náš spoločne strávený čas sa chýli ku koncu a ja netuším, kedy to tak ubehlo, zrazu mám stonásobne viac energie, hoci po príchode som padala na „hubu“. Nuž pravdou je, že deti sú dobíjači energie. Ja sa stretávam so základňármi a hoci vedia byť riadne drzí a prefíkaní, čas strávený s nimi je občas pre mňa ten najkrajší z celého týždňa.

                Začal nový rok, skončili sa vianočné prázdniny a mne sa behom ďalších týždňov snáď opäť podarí ísť pozrieť tieto ratolesti. Síce času veľa nie je, skúšky klopú na dvere a aj práca sa hlási, bola by veľká škoda, hlavne pre mňa, keby som si na toto milé centrum čas nenašla.

                A  ako som v úvode písala o tých kolónkach v životopise, neviem síce na čo s mojím zameraním mi raz niečo takéto bude, ale to je jedno, mám pocit, že toto centrum som mala nájsť a nejakým spôsobom do mojej mozaiky života zapadá, hoci prvotný záujem vôbec s kolónkami v životopise nesúvisel.


2 komentáre:

  1. Som prekvapena a zaroven ta obdivujem. Nepoznam vela ludi, ktorí by nezištne a dobrovoľne pomahali v podstate cudzim deťom. Mozno je to naozaj tym, ze ti chybali v zivote surodenci a nikdy si mozno nepocitovala tu hravost medzi detmi, ak neratame skolku do ktorej si urcite chodievala. V tom ti budem drzat prsty a ak budes mat moznost podel sa s nami aj o fotografie z tychto dobrovolnickych akcii s detmi. Bola by som vdacna.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Plánujem napísať oveľa viac o centre, porozmýšľam aj nad fotografiami (vďaka za tip), ale tento nápad ešte budem musieť konzultovať s koordinátorkou centra. Nie je čo obdivovať, každý robíme niečo a hlavné je, aby nás to bavilo a zhodou okolností mňa baví toto :)

    OdpovedaťOdstrániť