nedeľa, 18. septembra 2011

Hranica Dospelosti

Ani neviem prečo som nad niečím takým začala rozmýšľať. Je však zvláštne, ako sa meníme v určitých úsekoch života. Povaha zostáva u niekoho sa zviditeľnia tie lepšie stránky u niekoho tie horšie, odvíjajúc sa od toho, ako na sebe pracujeme, nakoľko nás ovplyvnia životné skúsenosti. Kedy sa však stávame dospelými, kedy začneme vravieť dospelácke reči najprv o tom, ako bola maturita brnkačka a našich nasledovníkov čakajú oveľa ťažšie životné skúšky, neskôr o tom, akí sú tí mladí dnes iní, horší a neposlušnejší ako sme bývavali my a časom začneme poučovať a vychovávať naše deti, často krát argumentmi, že nás treba počúvať, pretože sme si svoje prežili, pretože sa životu rozumieme lepšie ako oni a že im jednoducho chceme len to najlepšie?

Aj ja sa mením a pravdou je, že sama začínam byť „dospeláčkou“, ale aj tak sa neviem ubrániť pocitu, že určité typické znaky dospelákov sú viac na škodu ako na úžitok. Niečo pravdy bude na tom, že učiť sa netreba len od tých starších, ale aj od tých mladších. Občas rozmýšľam sama nad sebou, ako by som sa v danej situácii správala, keď som mala sedemnásť, a verte či nie, občas som sa v tých sedemnástich zachovala lepšie ako dnes, dokonca občas v štrnástich či pätnástich, záleží však, samozrejme, o akú situáciu sa jedná. 

Akosi mám pocit, že čím sme starší tým viac si vytvárame akési hradby okolo seba, tým menej sme úprimní, čím ďalej tým viac nám záleží na spoločenskej popularite, hoci je pravda, že mne ako teenegerke na nej tiež riadne záležalo, ale asi trošku v iných medziach ako dnes. Aj napriek tomu si však chcem čo to zo svojho teenegerského a detského Ja zachovať.

Viete tým, že človek starne prirodzene sa mu menia hodnoty, ale akási podstata zostáva. Keď som mala asi pätnásť rokov nechala som medzi svojimi kamarátmi kolovať knižočku (vtedy to náramne letelo), kde museli odpovedať na rôzne otázky od mena, dátumu narodenia, obľúbeného filmu, až po svoje životné sny a ambície, predstavu ideálneho partnera, či vysnívané mená svojich detí. Pravdou je, že nie všetci vyplňujúci boli rovnakého veku, veľká časť z nich bola o pár rokov staršia, ale aj tak ma zopár vecí prekvapilo. Keď som knižkou dnes listovala a čítala odpoveď za odpoveďou, takmer všetci sa zatiaľ uberajú cestou ktorú si vysnívali, našli partnerov o ktorých písali, hoci samozrejme nájdu sa pubertálne „výtrty“, bez ktorých by sa náš vtedajší vek nezaobišiel. Neviem, niektorí vravia, že slová a myšlienky majú veľkú moc a zdá sa mi, že tí ktorí odpovedali úprimne v mojom detskom Spovedníčku, si stále idú za tým v čo verili a po čom túžili pred rokmi. Každý z nich sa v istom smere zmenil, každý z nich si zažil v živote niečo iné a každého ešte veľa toho v živote čaká. Takže asi ak veríme vo svoje sny a robíme pre ne, čo je v našich silách, možno sa nám raz splnia. A možno nie. Možno ak zabudneme v čom sme sa správali lepšie ako pubertiaci, v čom sme lepší dnes a začneme sa hrať na dospelých, ktorým sme sa v skutočnosti nikdy nechceli podobať, sny sa stratia v nenávratne.

Formuje nás naše okolie, výchova, dnes už aj média, ale predsa len v prvom rade sa asi formujeme my sami. Klišé "mýliť sa je ľudské" sa učím neustále a napríklad toto je jedna z vecí, ktorú som pochopila až ako staršia a som rada, že to netrvalo príliš dlho, ale napríklad v to, že v každom človeku je viac dobrého ako zlého, som verila viac ako - násť ročná, než dnes, čo  je občas škoda. Rovnako rôzne predsudky som voľakedy neriešila, dnes sa učím niektoré opäť neriešiť. V mojom prípade tá dospelácka hranica bola niekde v prechode z - násť do - dsať, ale ďalšiu métu by som rada zdolala takým spôsobom, že si opäť aspoň z časti osvojím vieru v ľudí, v samu seba a hlavne, že budem veriť vo svoje sny a hoci zažijem skúsenosti, ktoré zmenia moje názory, nechám ostatných veriť v to, že im sa to určite podarí.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára