nedeľa, 21. augusta 2011

Prečo píšem, respektíve len začínam

Zistila som, že písanie je niečo ako terapia, aspoň pre mňa. Ja som pacient a moja duša lekár. Poznáte ten pocit, keď sa rozprávate sami so sebou, ale len v duchu. Ak nie tak nevadí, asi som divná, totiž ja to robievam. Dokonca mávame aj hádky, ale len občas. Ale späť k tomu písaniu.



Rada píšem, vždy som mala rada slohy, rada som si vymýšľala a fantazírovala. Dnes skôr pozorujem. Pozorujem, čo sa deje okolo a občas mávam nutkanie podeliť sa s ďalšími, napísať o tom. V minulosti ma múza vždy kopla len občas a ak aj častejšie, myšlienky som nepreniesla na papier. A spravila by som lepšie, pretože by som sa vyliečila často krát z pochmúrnej nálady, zabránila by som hádke, uvedomila by som si veľa vecí, pretože písanie je terapia. Aspoň pre mňa.

Každým riadkom, ktorý napíšem sa cítim uvoľnenejšie, vyrovnanejšie a nejde o to, či tie riadky číta niekto ďalší a či sa mu páčia. Ja ich píšem a to je dôležité, pretože cez slová na papieri si občas uvedomím hrubé chyby, ktoré v živote robím. Bohužiaľ niekedy som tak nahnevaná, či z niečoho rozrušená, že aj moje riadky nasiaknu touto horkosťou. Nemajte mi to za zlé, stále sa vyvíjam a rastiem, každým dňom sa približujem, ale často krát, ak nie viac, vzďaľujem k tomu, aby bol zo mňa lepší človek. Lepší človek v mojom svete, keďže definícia dobrého podľa mňa neexistuje. Ak existuje, tak len v každom z nás a pre každého je iná. Mojou definíciou je, že dobrá som vtedy, keď nemusím umlčať svoje svedomie, ktoré sa mi snaží ukázať, aký zlý skutok som spravila, dobrá som vtedy, keď sa teším z činnosti, ktorú vykonávam, dobrá som vtedy, keď majú zo mňa iný radosť. Na posledný bod však veľký pozor!! Byť dobrý v mojom meradle neznamená zapáčiť sa iným a správať sa tak, ako by to oni chceli, ale zapáčiť sa tým, že som sama sebou. Mohli by ste namietať a aj ja namietam, že čo ak to, kým som, sa iným nepáči, že sa nepáči nikomu. Chyba. Vždy bude niekto, komu sa zapáčite.

Ale zase mimo témy. Jednoducho niekto hrá futbal, iný hrá na klavír, ďalší iným na nervy a niektorí píšu. Píšu preto, aby vydali energiu, ktorá sa v nich nahromadila, aby usporiadali svoje myšlienky. Konečne som našla jeden z konštruktívnych spôsobov, ako vybiť tú svoju energiu. Vždy som chcela písať o dôležitých veciach, ktoré budú druhí čítať a povedia si, aké som len inteligentné dievča. Teraz mi už na tom nezáleží. Som rada, samozrejme, ak si moje výplody iní prečítajú, ale už nechcem písať o veľkých veciach, mimochodom ani som nikdy nepísala. Chcem písať o každodennom živote, o ľuďoch, ktorí ma inšpirovali o udalostiach, ktoré mi ukázali smer na mojej verím, že ešte dlhej ceste. Ak nebudem písať zabudnem, zabudnem na to, čo ma postretlo.

Ak chcem písať bez príkras, tak ako sa veci skutočne majú, môžem písať jedine o veciach, ktoré som sama prežila. Pretože inak by sa mi mohlo veľmi ľahko stať, že z nedostatočnej informovanosti, ale hlavne nezainteresovanosti do vzťahov, udalostí, jednoducho životov iných, skĺznem do ich posudzovania a ohovárania (čo sa mi už úspešne podarilo).  Po novom sa v mojom svete snažím tieto slovíčka odbúrať.  Totiž v konečnom dôsledku jedine naše vlastné skúsenosti môžeme objektívno-subjektívne posúdiť, na základe prežitého na vlastnej koži. Klamala by som však, keby som tvrdila, že nikdy neskĺznem k radám, ktoré rada rozdávam, hoci ma o ne nikto nežiadal, že si občas netvorím názory na ľudí a situácie bez hlbšieho poznania. Som len človek, našťastie som človek a môžem si vybrať čo budem robiť, rozprávať, čítať a písať. A preto sa budem usilovať tvoriť tak, aby som neurážala, tak aby som prezentovala síce svoj názor, ale na veci mnou prežité.

Takže hor sa do práce, pretože k vysnívanému cieľu sa dopracujem len malými, ale neustálymi krokmi, len vtedy ak vyhrám svoj večný boj s netrpezlivosťou a pochopím, že veľké zmeny sa nedejú z večera do rána.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára